Nech sa stane čokoľvek

Autor: Stanislava Mrázová | 10.5.2012 o 12:57 | (upravené 20.6.2012 o 14:49) Karma článku: 9,29 | Prečítané:  213x

Po dlhšej odmlke v písaní, som si sadla opäť k počítaču, hľadám tému na dnešný deň a zopár dní nasledujúcich. A keďže som raz maminou, ktorá bude celý život dieťaťom, chcem venovať pár slov ľahkovážnym mamám a ich bezproblémovým deťom. Alebo...pozrieť sa na svet mám z nadhľadu, veď predsa len, každá mama je žena a každá žena chce byť ako dieťa rýchlo dospelou.

Moje dve dcéry majú 4 roky. Keď sa narodili, v pôrodnici ma chytila náhla panika, že už sú tu, už navždy ostanú a verte mi, že pri dvojičkách je tento pocit veľmi intenzívny. Nadšene, so šťastím dovtedy nepoznaným a súčasne úplne vydesená som pozerala cez sklo inkubátora a neverila, že mám prevziať zodpovednosť týchto rozmerov. V úplnej kocke – prvý rok ich života bol na výdaj energie veľmi náročný, úprimne si už zlé veci takmer vôbec nepamätám. Nech som akýkoľvek úžasný záznamník – zlé pocity som selektovala do nádoby - ,,zabudnúť“. Pamätám si miesta ako – prvý zub, prvý krok, prvá hnisavá angína, prvý zápal močového mechúra , aj prvú noc v ich vlastnej izbe, kedy som vlastne prišla na to, že asi s vtedajším partnerom navždy spolu nebudeme – napriek tomu, že s tými malými balíkmi narábal ako najzručnejšia pôrodná baba – pri kúpaní, pri prebaľovaní, pri uspávaní. Pamätám si ako dnes ,ako mi jedna z nich prvý krát spadla z postele a ako som bola presvedčená, že som najhoršia matka na svete. Ale aj to ako som bola na pohotovosti s plačom a verila, že to, čo robím je práve to najlepšie čo dokážem. Ten rok preletel ako kŕdeľ vtákov nad hlavami a zrazu sa z nich začali formovať malí ľudkovia. Také šmatlajúce osobnosti s občasným vlastným názorom – súhlasným aj nesúhlasným.

Druhý rok bol môj najmilší. Keď začali zisťovať, čo je svet a čo im prináša. ,,Páčivé i nepáčivé“ podnety. Vtedy je veľmi ľahké skĺznuť k tomu, aby sa stali stredom vášho vesmíru a akéhokoľvek sveta, ktorý dovtedy existoval. Z tohto času si nepamätám realitu. Neexistovali pre mňa materiálne veci, len tie chvíle s nimi strávené. Príchuť niečoho iného si prakticky z toho obdobia nepamätám, ale viem, že som pri nich bola šťastná. A tu je bod, kedy sa z môjho života vytratil partner a zostal len v ich živote. Či spoločným a či každého vlastným pričinením sme na chvíľu zo svojich životov zmizli, no a nakoniec – nie každý cit to prežil. Asi to znamená, že ten cit nebol dosť silný aby to ustál.

Tretí rok bol šťastno – nešťastný, z pohľadu na dievčatá bol šťastný, v tomto roku som pochopila, že musím pozrieť už tak trochu aj na vzťah a ten, tak ten sa mi znepáčil. A keďže som dieťaťom a dieťaťom zostanem, ako dieťa som sa k nemu aj postavila a ako nedolízanú lízanku, ktorá vám prestala chutiť, zabalila som ju do celofánu a povedala si, že ju nedojem, že mi je jedno či je so žuvačkou a či bez nej, ale že mi fakt strašne nechutí. Bolo obdobie, keď som mala dokonca pocit, že musela byť otrávená a ja teraz umriem. Ale to patrí do kapitoly : ,,muži môjho srdca“. A tak sa vrátim späť k ,,maminovstvu.“ Pre mňa bol tento rok najťažší. Dievčatá boli často vzdorovité a to najmä cez deň, kedy to prakticky nikto okrem mňa nevnímal. Bol to ťažký rok pre celé moje okolie a stalo sa, že som sa v tom začala cítiť strašne opustená a prestala som sa s kýmkoľvek o tom radiť. Nikto, ale asi naozaj nikto si nepamätá, že boli aj takéto časy a každý už vníma, len to vykresané dielo, ktoré je teraz. Priznávam sa – v tomto roku som bývala najzúfalejšia, narážala na najťažšie prekážky, zaspávala často s ťažkým srdcom, mala pocit, že veľmi veľa toho robím zle. Keď už vedeli lepšie rozprávať, vedeli byť aj drzé a dokonca mi dokázali dať občas aj peknú podpásovku. Keď to nevideli a spali, plakávala som po kútoch bytu a na balkóne a mala pocit, že je toho nad hlavu. A i keď máme vtedy svojich mužov – žiadny, keď je v práci , ktorá ešte mnohých ubíja – toto s nami necíti. A s vetou: ,, netušíš čo je realita, čo sú reálne problémy v živote,  keď si len v domácnosti“ sa určite stretli mnohé.

Dievčatá začali chodiť do škôlky a ja do práce. Veľmi zle znášali škôlku, plakávali každé ráno, až tak, že sa z plaču pogrcali. Nastúpili skoro a medzi staršie deti. A ako mi mnohí tvrdili, tým že sú dve sa podržia – bolo to celkom naopak. Čím sme sa viac snažili, tým to bývalo horšie. A v stave – škôlka, rozchod, nástup do práce, kto by sa im čudoval, že boli rozhádzané. Dlho som sa s nimi večer rozprávala a vyberala rozprávky, kde boli príklady našich životných situácií -  zakódované v  príbehoch. A čo pomohlo napokon úplne najviac? Úprimnosť bez cenzúry – od oboch rodičov, priznanie si vlastných chýb, oddych a moja sestra.

Cítila som, že dievčatá budú veľmi múdre, empatické a budú sa vedieť rozhodnúť vo veľa otázkach z vlastnej vôle. Ale chcelo to tento TRETÍ rok na to, aby sme sa pochopili a začali do seba vkladať maximálnu dôveru. Po tomto roku im zo všetkých ľudí tohto sveta, zo všetkých bytostí dôverujem úplne najviac. Chápem ich, chápem ich požiadavky a potreby. Chápem ich vkladanie nádejí, viery a lásky do prvého a najdôležitejšieho muža v ich živote – ich otca. Chápem ako veľmi ťažké je byť dieťaťom, aké veľké otázky plnia ich hlávky a srdcia a aké ťažké je pre nich pochopiť rozhodnutia dospelých a špinu tohto sveta. Vyjadrujú sa jasne, čisto a zreteľne. Vedia krásne pomenovať pocity – city, radosť i smútok. Vedia mať svoje nálady aj nesúhlasne bojovať proti mne s následnou pokorou a ospravedlnením. Teraz – práve teraz viem, že naveky vekov sú moje – naše deti, pre mňa – nás, tým najväčším zázrakom. Ich výroky sa vykresali, slovná zásoba niekedy presahuje všetky moje očakávania a najúprimnejší smiech, ktorý z mojich úst počuť je ten, ktorý vzniká vďaka nim.

Som slobodomyseľná, často ľahkovážna mama, no viem, že tento cit mi priniesol obrovský diel zodpovednosti a cestu k sebe samej. Nedržím ich na reťazi, neuťahujem im ju, ale nepúšťam ich z dohľadu. V porovnaní s otcovskou láskou, ktorú mi ich otec ukázal som ja tá benevolentnejšia a neukazujem im vždy len to čo sa smie a je to správne, vidia mojich tisíc chýb. Myslím, že my dvaja s bývalým partnerom sme nikdy k sebe tak celkom nepatrili – duševne sa bili a často ubíjali, ale každý zvlášť chceme dievčatám len to najlepšie a každý – čo sa týka duševného bohatstva – im máme čo ponúknuť a to sa nám v nich vracia. Touto cestou som sa chcela dostať k všetkým mamám – ženám osobne a povedať im ešte zopár slov v poslednom odseku tohto textu.

Maminy, ženy , dievčatá. Ja viem, že to máme často ťažké. Každá z nás. S dobrým mužom po boku i bez neho. Myslime na to, že máme svoje mamy, že to mávali i ťažšie a ako veľmi potrebujú a túžia počuť ,,ďakujem ti“. Že muži odchádzali a na lásku sa pozerali inak ako dnes. Myslime na seba a ak chceme i po vychovaní detí behať po lúkach a plážach ako v romantických filmoch, nezabúdajme, že ak máme zdravé deti, ktoré vyrastajú, nechajme ich rásť vedľa seba, po svojom boku a nerastime z ich miesta kde sú posadené. Buďme samostatné. Doprajme im lásku otcov.

Pestujte sa spolu s mužom – ak je to ten správny a ak nie, dajte si priestor pre šťastie oboch a porozmýšľajte čo sa s tým dá robiť. Deti sú úžasné bytosti, ktoré by mali vidieť, že všetko sa dá zmeniť, že ich rodičia sú silní, šťastní a slobodní. Nikdy sa nerozdeľte pre malichernosti každý do svojho sveta, viem čo hovorím – pred odchodom do seba samého je ešte čas niečo zmeniť, nikdy neprestaňte sledovať svoje nálady. Myslite veľa, veľa na seba, ľúbte sa -  veď z vás vyšli vaše deti a z vás si berú po zvyšok života návody na život.

Nedávajme im dôvod povedať – nikdy nechcem byť ako Ty. Bojujme proti výroku ,,chcem, aby si to Ty urobil inak ako ja“. Či sú malé a či veľké, neučme ich slovu TABU, ospravedlňme sa im ak pochybíme, ukážme autoritu aj pokoru, chyby aj najsilnejšie stránky. A najdôležitejšie  je, ak chceme krajší svet pre naše deti musíme im ukázať  krajší život a neselektovať čo je ,,pre ne“.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?