Paríž - Praha - Bratislava

Autor: Stanislava Mrázová | 10.5.2012 o 12:58 | (upravené 10.5.2012 o 15:25) Karma článku: 7,76 | Prečítané:  335x

Veľkú časť nášho ja tvoria ilúzie. Máme ich dosť na to, aby sme vytvárali iluzionárne svety, ktoré nám prinášajú do života nie vždy len pozitívne pocity - najmä keď sa ilúzie rozplynú a svet rozpadne. Nie vždy je dobré ich podporovať a nie každý sen je dobré snívať do konca. V posledných dňoch som sa zrazu na svet pozrela trochu inak. Akoby som chcela viac byť stála a utriediť si názory aby sa nebili a príliš neskákali. Nikdy som nebola veľký cestovateľ - nebolo príliš za čo cestovať, snažila som sa skôr dovolenkovať ako skúmať a oboznamovať sa. Teraz je vhodný čas začať - či s peniazmi alebo bez nich. Dopriať si kus sveta aby som si uvedomila ako veľmi mám rada svoj domov a zistila, čo z nepoznaného si chcem po zvyšok života v sebe niesť.

Paríž

Cestou z Paríža som rozmýšľala, čo by som o ňom napísala a či som typ motivátora, ktorý krajinu opíše a tým iného inšpiruje. Úprimne, napriek tomu, že som celkom dobrý rozprávač, neviem či to, čo napíšem chcem, aby vyznievalo motivačne. Letela som tam s priateľom a naozaj, je to ten najpokojnejší, najpohodovejší a najvhodnejší spoločník akého poznám. Akýkoľvek stres je s ním humorný a akákoľvek hrozivo vyzerajúca situácia je na mávnutie rukou. Jeho prítomnosť dáva každej ceste bohémsku príchuť a zaváňa ,,prúserom". No napokon - je z toho nádherná niekoľko kilometrová prechádzka. Z lietadla rovno do metra, tlačenica a dosť zlí šoféri. Metro a jeho čaro nesklamalo. Dlhé schody, chaos a v okienkach pracovníci, ktorí napriek tomu, že anglicky vedia - držia to v tichosti :). A teraz - prečo som spomínala iluzionárium? Prvá zastávka metrom - bez zastavenia a rozsiahle špinavé sídliská plné graffiti sa mi mihali pred očami. Aj cez niekoľko radov betónových múrov som cítila závan chudoby a vedela, že v každom 10tom vchode si vyhrieva na slniečku smradľavé ponožky nejaký bezdomovec, ktorý je možno ešte stále šťastnejší ako tí, čo žijú v radových panelákoch. Pocit ako v našej Petržalke. Ďalšie zástavky trúsili zopár slabšie upravených rodinných domov. V diaľke sa kde tu objavila nie veľmi pekná novšia budova. A zrazu - akoby vyšlo slnko i keď bolo pod mrakom, začalo sa v diaľke vykreslovať to čo poznáme z romantických francúzskych filmov. Starý Paríž. A to čo som čakala ma príjemne ovialo - rôzne národy, rôzna reč, krásne budovy, centrum, ktoré vyzerá - že si váži kultúru i človeka. V každej uličke sa striedal obchod s galériou. Mesto žijúce kultúrou, rady pri múzeách, deti so skicármi, turistov toľko - že by ste nimi naplnili bozodný pohár. Čo ma prekvapilo - na Paríž medzi ľuďmi primálo lásky - cítila som, že jej mám pri sebe oveľa viac. Tie dni prežité tam, stáli za to. Nachodili sme kilometre, jazdili parížskou mhd, zažili tak trochu iné voľby prezidenta ako poznáme a mali čas dotknúť sa umenia. Jedna z fascinujúcich vecí bola pre mňa - nie Eiffelovka ani nádhera Sacre Coeur, ale skupinka detí, ktorá sedela pod obrazmi v múzeu a maľovali čo vidia a podľa ich reakcií aj to, čo pri tom cítia. To je pre mňa jeden z top pocitov a toho, čo obdivujem. Je samozrejmé s akými hodnotami idú do sveta keď s takými hodnotami vyrastajú. Sedeli a tešili sa, pod obrazom veľa smiechu a nádych vzrušenia z nepoznaného. Čo som ešte pocítila vo forme zimomriavok a toho čo si detailne vybavím je Rodin a jeho zobrazenie človeka - pozície rúk a tiel - vyjadrenie emócií a silnej viery v to, čo robí. Cítiť iné hodnoty, cítiť trochu viac anonymity - samoty, trochu viac nadšenia a sveta - no z pohľadu človek k človeku, je to stále to čo vravím, menej lásky - aj napriek tomu, že je to práve TEN PARÍŽ. Páči sa mi, že v Čechách má ženský rod. Keby bol Paríž človekom - bola by to jedna z najkrajších štetiek sveta. Žena, ktorú chcete vidieť, dotknúť sa jej, použiť ju...zažiť s ňou niečo, čo vám iný/á nedá. Má krásnu tvár, plnú ,,bohatstva ", príjemný spoločník - tak trochu mudrlant, dobre sa na ňu pozerá, ale istotu a domov vám však neponúkne.

Praha

V Prahe sme boli pred rokom. Tiež rovnaký spoločník - tiež človek, ktorý je polovicou mňa a bez ktorého vidieť svet, je ako prejsť ho bez zraku. To čo mi ponúkla Praha, zostane vo mne dlhšie ako Paríž. Napriek tomu, že v Paríži ma ohromila monumentálnosť a spomienky budov, sila diel a minulosti, Praha s jej ľahkosťou a možnosťou dýchať v nej, bola pre mňa veľmi príjemná. I keď - myslím, že som vtedy bola dosť ovplyvnená osobným životom a mienka je možno mierne skreslená. Pravdou však je, že špinavé panelákové a chudobné štvrte sú všade...len vo  filmoch by ich mohli viac ukazovať - nech rozbijú tie iluzionárne svety mnohých z nás. My to vieme, ale krajšie je veriť, že sú krajiny, v ktorých človek neurobil rovnakú chybu ako všade inde na svete a myslím...najviac túžime, vidieť svet bez ,,špiny" a nenapraviteľných chýb. Praha ma neprekvapila, s vedomím krásy Prahy som žila od detstva a presne taká bola. Možno len cítim, že som bližšie domovu. Ak porovnám ako som stála pod Orlojom s tým ako som pozerala na Eiffelovku..hmmm, vyberám si Orloj. Sama neviem prečo, ale cesta do oboch týchto miest bola mojimi prvými snami o cestovaní..pamätám si, že na strednej ma lákal ešte Amsterdam a írsky vidiek, Španielsko a Mexiko. Praha je nám blízko, ale ako veľmi vzdialené sú zase vzťahy k vyšším hodnotám, ako veľmi sme na tom zle v oblasti umenia, kultúry a otvorenosti voči iným. Tvorbe, novým názorom a rozdielom sa  uzatvárame, ťažko komunikujeme o tom, v čom máme nedostatky - to vnímam ako naše najväčšie mínusy. A čo tá tabuľa s nápisom rutina? Cesta označená troma šípkami vedúcimi večer do postele. Nápis práca vedie k tabuli peniaze a peniaze k tabuli byt - tam niekde je cieľ rodina/deti a potom šípka posteľ. Kam sa medzi prácu, účty a snahu vyžiť má zmestiť niečo čo nás duševne rozvíja, niečo čo pohladí naše zmysly a dá nádej, že sme niečo viac ako stroje? A zazu som v Bratislave.

Bratislava

Je to môj domov. Tu som sa narodila a tu žijem. Či v meste, či medzi rodinnými domami - tu som to ja a tu mám chuť tvoriť čokoľvek, čo ma posunie bližšie k šťastnému životu. Tiež kráčam po smeroch hlúpych tabúľ, ale s vedomím, že to za to stojí, že moja konečná žiadna posteľ nie je.

Bratislava mi ponúka veľmi veľa negatívnych, no občas aj pozitívnych vecí, vďaka čomu mám vždy prečo písať. Bratislava mi dala človeka, ktorý ju má podľa môjho názoru zarytú v srdci, všetky štyri veže nášho hradu má spolu s Dunajom a centrom v krvi, či chce a či nie je jej súčasťou a ona jeho. Hoci nie som absolútne žiadny národniar, verím, že by potrebovala viac takých ľudí. Verím, že  aj napriek tomu, že na dušu našej Bratislavy je čoraz viac hádzaný odpad v podobe neforemných sklených pekiel plných obchodov a dusí ju nevkus modernej doby, závan minulosti a toho čo dávalo jej menu cveng ,,slávy" jej stále dáva chuť do života. Mám rada Obchodnú ulicu a zvuk električiek, mám rada podniky v centre, nad ktorými ešte stále oddychujú zaprášené budovy, mám rada naše literárne kúsky zaoberajúce sa jej životom, mám rada to, čo tvorí pre cudzokrajných ilúziu pekného a čistého mesta. Názory mnohých ľudí tu, sú síce strašne zakrpatené a ženieme sa do budúcnosti, ktorá zrejme nikdy nebude, ale podvedomie je silné a verím aj v to, že raz prehluší vedomie. Posledný rok v mojom živote som okrem všetkých vzťahov prehodnotila aj ten k môjmu domovu. Mám pocit, že môj domov je vždy tam, kde sú ľudia, ktorých milujem. Postupne sa k tomu pridal aj pocit, že nie ten malý rozpadávajúci sa bytík v okrajovej časti mesta je môj domov, ale samotné hlavné mesto a samozrejme - moje deti a  tá lepšia polovica mňa:).Tá ktorá má stále dosť sily veriť v človeka. A čím ukončím slová k triu známych miest? Posledným odsekom - bratislavčania.

Priateľ tvorí. Tvorí srdcom, ktoré ovláda jeho ruky. Tým, že sa začína ľuďom páčiť aj nepáčiť, útočia i chvália. Prácu niekoľkých nocí a dní - prácu ktorá nie je bojovníkom ani sudcom, ale pozorovateľom si zobralo do rúk pár dospelých detí a rozhodlo sa bojovať vo vlastnej vymyslenej vojne - kde bojujú monologicky. A toto sú bratislavčania - majú pocit, že im svet a územie stále niekto okupuje, majú pocit, že stále niekto útočí. Berú do úst trápnu formulku ,,ži a nechaj žiť" a pritom jej osobne nie sú schopní. Mnohí - nie každý. A toto je bod, kde sa pred ňou schovávam a nie som schopná biť sa s ňou. No v mojom srdci platí, že napriek tomu, že nesúhlasím - som schopná chápať. Veľmi si prajem, aby každý dostal priestor a bol si ho vedomý - vážil si, že má slobodu vyjadriť sa a zmeniť svet v lepšie miesto, túžim aby to vedeli v Paríži - Prahe aj Bratislave, že viera vo vlastné dobro, silu a snaha naprávať chyby..vedomosť, že človek má slobodnú voľbu a tvorí svet z myšlienok, ktoré premieňa na skutky sú veci, ktoré môžu z utópie urobiť šťastný život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?