Strach prijímať

Autor: Stanislava Mrázová | 7.6.2012 o 12:59 | (upravené 7.6.2012 o 13:22) Karma článku: 8,76 | Prečítané:  295x

Nechcem sa zapliesť v pavučine minulosti a z nej vyplývajúcich nepríjemných pocitoch, ale práve táto téma je pre mňa veľmi dôležitá a teraz tak neuveriteľne vzdialená. Akoby som sa nechystala písať o sebe, ale o svojej kamarátke, ktorá sa iste zbláznila. Milujem svoj život a všetky momenty v ňom, či pozitívne a či negatívne – vždy sú a vždy boli naplnené, zmyselné a dôležité. Nestretla som v živote ešte žiadneho vraždiaceho zločinca, nebola som sa pozrieť na popravu ani na patológii identifikovať mŕtvolu – s kým som si však podala ruku, pomilovala som sa s ním, nechala sa ním ovládať, zápasila a takmer sa nechala zabiť ,jeden z najtichších vnútorných vrahov vzťahov, duše a mysle, tela a viery v život, je mentálna anorexia.

Teraz som možno odohnala časť čitateľov s prevahou testosterónu,  mávli rukou nad takou diagnózou – veď to je len diagnóza hlúposti. No táto diagnóza ,,hlúposť“, rozbíjala tri roky môjho života všetko funkčné.

Chcem sa vyhnúť tomu, aby bol tento príspevok osobný a nechcem aby bol pridlhý. Pokúsim sa teda, vybrať len to najpodstatnejšie. Na toto všetko rada zabúdam a rada sa tvárim, že to neexistuje. Napíšem veľa vecí, ktoré zasahujú do životov iných, ale bez nich by možno nebolo ani anorexie  - a bez mnohých ľudí by nebolo mňa.

Keď som mala 15, bola som dievčaťom ako z pravej disneyovky. Blond Snehulienka. Boky, prsia, zadok, všetkého tak akurát. Váha do päťdesiat kilo. Chlapcom som sa páčila lebo som bola takým nežným polochalanom v sexy oblečení. Povaha na rozhovory aj na vyvádzanie, múdra – nie premúdrelá. Nezvádzala som, ale bola zvodná. Sebavedomia som nemala priveľa, ale vždy mi ho podporil záujem. Čo však bolo iné – už som bola vtedy 2 roky zadaná. Priateľ  bol v mojom veku a milovala som ho celým srdcom. Myslím, že ma mal rád takú aká som bola, aj keď neviem, či náš vzťah bol zdravý. Priveľmi mi záležalo na jeho názoroch a na tom, aby som bola pre neho stále dosť dobrá. A tak sa stalo, že sme spolu rástli, vychovávali sa, ľúbili sa a rovnako -  ubližovali si. Bol niekým od koho som stále utekala a ku komu som sa stále vracala. Bol tým ku komu som sa utiekala – keď už nebolo kam. Bola som mu celé detstvo a pubertu verná až pokým som viac nedospela – nepremýšľala som veľmi nad inými. A aj keď – ostávalo to len pri premýšľaní. Mala som kamarátky a mala rodinu. Bol prvým chlapcom a prvým mužom, ktorý mi ukradol srdce, dušu a telo.

Bol jedným z tých, ktorý stáli na začiatku anorektickej kariéry – napriek tomu, že nič zlé nespravil a nič môjmu telu nevytkol.

 No prvým  v rade stojacim činiteľom bol celkom iný muž. Pre ktorého nebol nikto nikdy dosť dobrý. Nič nikdy nebolo dosť dokonalé. Žiadna snaha dostatočná. Na rozsievača bolesti a týchto názorov sa zmenil vtedy keď sa z doktora Jekylla stal Mr.Hide.

Predstavte si, že vám najpodobnejšia bytosť, váš životný súputník, váš vzor pre život a vzor sily – z pohľadu dieťaťa, sa premení na príšeru, ktorá vám berie všetky detsko – pubertálne ilúzie a ukáže cestu do pekla. Predstavte si, že stojíte v bode, kedy ste sám dosť nahnutý zle vykročiť a niekto vám za chrbtom zreve – ,,no skoč ty zbabelec – raz sa predsa vyškriabeš“. A tak sa stalo, že v jedno leto, keď sme boli s priateľom u jeho rodičov v penzióne pri mori, sa v mozgu niečo preplo. Ten muž tam bol vtedy so mnou a pozeral na to, ako padám. Jeho egocentrizmus sa na mňa preniesol, zmietla som všetko čo ma dovtedy napĺňalo a všetka pozornosť sa sústredila na jedinú vtedy možnú ovládateľnú položku a tou je telo. Neviem, kde sa vo mne nabralo zrazu všetko to zúfalstvo, ale viem, že ubúdajúce centimetre ma tešili zo všetkého najviac. A možno, možno som len chcela zmiznúť a skutočne – mizla som ľuďom pred očami.

Na začiatku tvorili môj jedálny lístok ovocie, zelenina a cestoviny. Samozrejme veeeľa vody, minerálky, žuvačiek a cola-coly  light. Veľa som behala, veľa cvičila, vstávala o piatej, v mraze vybiehala  20x schody. Veľa som sa učila, veľa som pracovala, veľa sa usmievala a stále mi bola zima. Samej sebe som sa ohromne páčila, aj keď myslím – v hĺbke duše som sa nenávidela. Pripadalo mi strašne plytké, takto sa zaoberať sebou, ale ten vír je tak strašne silný, že už je celkom jedno, či pochybujete, už za vás hovorí len ona. Závislosť silnejšia ako alkohol či drogy, zhubnejšia ako nádor. Je to totižto nádor na duši a na ten žiadna liečba okrem vôle zmeniť sa, neexistuje. Ľudia, ktorí pri mne vtedy stáli, sú dodnes mojimi najlepšími priateľmi a mám šťastie, že to nevzdali. Bola som často zlá a utiekala sa do seba, písala som poviedky poznačené smútkom a deštrukciou. Desil sa ma už aj priateľ, keď sa po polroku nejedenia a zopár kolapsoch do mňa snažil narvať jedno maslové pečivo. Rozplakala som sa a ušla. Mala som 16, bola inteligentná, mala lásku a na chvíľu aj zdravie, ľudia ma mali radi, bola som strašne drobná a pôsobila zraniteľne. Pre mužov symbol nehy, pre ženy nenápadná konkurencia, no to už som ani nevnímala ani nechcela. Kontrola váhy bola už natoľko dôležitá, že nákupy mi trvali celé hodiny. Snažila som sa jesť len to, čo malo minimum kalórií, neobliekala som si nič priveľmi výstredné, už som nechcela pútať pozornosť, chcela som od všetkých pokoj. Neha zmizla spolu s energiou a zo mňa sa stala mŕtvola. Narušilo to od vonkajších prejavov až po sexuálny život úplne všetko. Milovať sa, mi už nechutilo, bola som príšerne unavená, padali mi vlasy, lámali sa mi nechty, mala som 17 a 37,5 kila. Duša umierala, rozum sa strácal, telo chradlo. Moja mamina bola zúfalá, nedalo sa mi nadávať, nedala som sa ovládať, nedala som sa štopať ako hus. Začala mať pocit, že ak niečo nezmení, umriem jej pred očami. Navštívili sme štátnu nemocnicu, oddelenie psychiatria – poruchy príjmu potravy – ani to ma nepresvedčilo.

Ten muž mi vtedy povedal: ,,Ty nežerieš, ja pijem. Je to skoro to isté. Sme si kvit. Je to závislosť a robíme to preto, že si nevieme s niektorými problémami v živote rady. Lebo si nevieme rady s niektorými ľuďmi. Lebo je ľahké, nechať sa ovládať a vzdať sa konaniu, ktoré koná za nás.“ Mal pravdu. Bolo to takmer rovnaké. Len ja som mala viac sily. Ja som bola väčší bojovník a dodnes som. Chcela som naspäť tých, ktorých som milovala. Chcela som normálny život. Chcela som odísť od toho muža, ktorý už nebol viac mojím vzorom a dokázať mojej milovanej mame, sestre a priateľom, že som silná ak budú silní so mnou. Chcela som najmä žiť. Či pre seba, či pre iných – chcela som viac chcieť. Od priateľa som odišla – i keď pri mne vždy stál, ubližoval mi rovnako ako by mi ubližoval hociktorý iný pubertálny kúsok chlapa, ale napriek tomu ma miloval najviac ako dokázal.  Počas rozchodu, som začala dávať dokopy svoj zdravotný stav a výber jedál, prestala som cvičiť, prestala som čokoľvek a kohokoľvek selektovať. Trávila som čas plnohodnotne, viac som písala - čítala, viac som fotila, viac som žila – pila, tancovala. Zmaturovala som, dostala sa na výšku – spoznala nových ľudí, začala chodiť so spolužiakom a narodili sa nám dve deti – výška skončila, rozišli sme sa, nastúpila som do práce – súčasne som našla muža, s ktorým sa dúfam, raz postavím ,,pred oltár“ a teraz? Teraz čítam po sebe tieto riadky a vravím si. Vždy som robila čo chcem, vždy som robila len to za čím ma tiahlo srdce. S rozumom nie sme za dobre, lebo ten sa ľahko nechá ovládať, ale srdce? Tak nad tým nezvíťazíte. To je mocnejšie. Nedokázala som toho v živote veľa, ale veľa som toho prekonala. Počas mojej anorektickej kariéry mi zomrela stará mama na rakovinu čriev, prakticky som hladovala spolu s ňou, len ona to žiaľ neprežila a nechala po sebe u nás doma ticho. Počas mojej anorektickej kariéry som prestala obhajovať dobrú stránku doktora Jekylla a zmierila sa s tým, že Mr. Hide už bude navždy jeho súčasťou a ak nechcem zabiť život zachraňovaním niekoho, kto si moju pomoc nezaslúži, musím sa s tým zmieriť.  Počas mojej anorektickej kariéry som prišla o lásku k človeku, ktorý mi bol od 13tich – ak nie 10tich všetkým, neviem prečo som ju nechala odísť, ale nebyť jeho – som dnes asi celkom iná. Počas tejto kariéry by som, nebyť môjho márnotratného ducha, zarobila iste na byt. Od svitu do mrku to bola často iba práca, práca a škola, škola. A uzavriem 5 odrážok s podtitulom ,,počas“. Počas tejto kariéry som pochopila, že nech ma stretne v živote čokoľvek, základ mňa – moje JA, je stále to isté JA. Som mnou už niekoľko rokov. To JA, ktoré bude celý život bojovať do posledných síl, je JA, ktoré si napriek nespočetnému množstvu chýb stále vážim a ktoré vo všetkom podporujem. Mňa a moje JA čaká v živote ešte strašne veľa pádov a vzletov, ale anorexia ma naučila, že zabíjať seba, ubližovať si, používať sa ľahkovážne a nechať sa strhávať tragickosťou života - nie je len sebadeštrukcia, ale deštrukcia všetkých, ktorí vás kedy milovali. Dnes viem, že svoje deti pred tým neochránim, ale cesta ako ich ochrániť pred touto závislosťou - je vychovávať ich ako bojovníkov, silné a milujúce samy seba  - nedať im dôvod začať sa ničiť, nenechať ich myseľ uviaznuť v slučke.

Dievčatá, ženy, osobnosti – prosím za vás všetky, veľmi prosím, nech už je nad nami akákoľvek sila, nech je to sila vás, ktoré blúdite v kruhu a nech ju nájdete. Väčšina z vás ste múdre, nadané a láskyplné bytosti a vaše okolie vás chce mať šťastné a najmä živé. Bojujte, vytriezvite, nedajte sa pohltiť. Dostali ste možnosť žiť – nepremárnite ju. Vždy je čas skúsiť od začiatku.

Ak sa v duchu niekedy modlím, tak je to za to, aby som to nikdy s mojimi dvoma dievčatami nemusela prežívať a dokázala ich pre tým ochrániť.

 

    

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?