Ako motýľ

Autor: Stanislava Mrázová | 17.7.2012 o 11:42 | (upravené 18.7.2012 o 11:19) Karma článku: 4,14 | Prečítané:  145x

Je dôležité počuť ,,ľúbim ťa"? Je možné, že nám chýba tých pár hlások? Či len samotný cit, ktorý nesú tieto slová? Vytráca sa bez nich láska, či je možné, že aj bez nich pribúda? Sú dôležité ,,bla-bla-bla" - alebo je podstatný prejav lásky? Koľko z lásky sa dá stratiť - a z ktorej najviac ubúda? Prečo?Je len na nás ako s ňou naložíme, či dokáže fungovať ako živý organizmus? Čo skrýva a koľko slov potrebuje aby sa jej darilo? Treba vôbec nejaké?

K láske v mojom živote sa viaže veľmi veľa otázok a v každej etape života nachádzam nové odpovede. Jedno viem iste - tá k deťom je večná - tá nemení podobu - dokáže najviac dať, aj najviac raniť. Tá živí, tá dáva nádej - v nej je istota, za ňou sa skrýva tvrdá práca, v nej drieme odmena. Detské ,,ľúbim ťa" hreje stále a dá sa z neho čerpať najviac sily.

Viem, že čas každého je vymedzený - nikto tu nie je večne a strácať čas beznádejou je mrhanie. Dať čo najviac a brať čo najviac, nestrkať hlavu do zeme a dýchať. Nerozmýšľať nad láskou, ale nájsť ju a žiť v nej - chovať sa k nej s úctou  - ako k motýľom. Nie som zviera a tak viem, že sebakontrola správania k iným nie je prejavom slabosti, ale sily. Som človekom a tak viem, že najviac čo môžem dať je všetko čo v sebe mám. Nie som v rozprávke a tak viem, že zázrakom je to, čo nám prináša najviac šťastia. Schovávam sa do seba keď mám pocit, že všetko čo dávam je v ohrození. Raz mi niekto povedal: ,, Čo si v živote dokázala? Hovno. Pozri sa čo máš? Kto ti to dal?" Všetko čo mám, mi dala viera, že si zaslúžim byť milovaná a že dokážem milovať. Mám vlastne úplne všetko a môžem si vyberať čo bude ďalej. Všetky otázky o láske majú len jednu odpoveď. Existuje. Nie je ošiaľ - je to podstata všetkého. Ak by zem bola človekom - láska by bola srdcom.

Neviem čo bude - neviem čo chcem aby bolo, ale viem, že nech chcem čokoľvek a čokoľvek sa stane - mojím cieľom je dávať a mať lásku. V sebe aj pre seba. Pre iných a pre mňa. Mať dosť času a sily ju rozdávať tým, ktorí si ju zaslúžia - lebo vedia... Nepremýšľať priveľa a nebyť poloplná či poloprázdna. Vždy len ,,na doraz".

Dnes aj keď myslím pozitívne, necítim pozitívne... Nemám pocit, že nás všetkých čaká v najbližších rokoch ľahký život a maľovaná budúcnosť,  k pochopeniu máme ešte priďaleko, ale každý z nás začína pociťovať potrebu niečo zmeniť. Vidieť to na nás, tušiť to z výkrikov, slov aj mnohých skutkov. Verím v človeka, viem, že má zmysel veriť - že sa dokážeme o tento svet postarať lepšie ako doteraz. Len začnime viac veriť v to - čo len tušíme a v to, že máme možnosť zmeniť veci, ktoré sa naoko zmeniť nedajú. Máme vôľu - vôľu rozhodovať - vôľu meniť a robiť lepším.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?