Mosty a mostíky, rany a ranky

Autor: Stanislava Mrázová | 15.8.2012 o 15:43 | (upravené 15.8.2012 o 16:04) Karma článku: 5,43 | Prečítané:  394x

Je jeden deň v mesiaci, ktorý potom potiahne náladu nasledujúcich piatich až šiestich dní. Je to vždy ten - keď som ubolená ako prasa po prvej nevydarenej rane a ako každá správna ,,žena"  trošku vrčím a trošku ,,sprítulnievam". Ale teda - musím sa pochváliť - nie veľmi výrazne - alebo? Hm, ako kedy.

Ďalšia vec, za ktorú sa musím pochváliť a chválili ma za ňu vždy aj moji partneri a priateľky - som tak nemotorne vtipná a ironicky smiešna. Niekedy aj ,,motorne" , ale možno z blogov vyznievam občas trošku melancholicky. Kdeže - ja som starý vtipoš a tak som sa dnes rozhodla - klasicky sarkasticky - poňať mosty do minulosti a z minulosti von. Lebo vážne - nemôžem sa tým zaoberať vážne. Prečo? Lebo je to téma, ktorá veľmi trápi a veľmi bolí - hlavne keď ,, zranení" sme boli. Ja som však toho názoru, že aj keď som určite bola niekedy pradávno ranená aj ja - bolí aj raniť a nie každý vie povedať - ,,toto je koniec". Och áno, ja som jedna z tých svíň čo naťahuje škaredé konce, nie úmyselne, len to občas trochu vyzeralo, akoby som si hovela v bolesti - svojej aj bolesti toho druhého. Vážne - nehoviem.

Ale dosť už o mne poďme sa na to pozrieť trošku z nadhľadu.

                Keď ukončíte vzťah - a teraz hovorím o niekedy funkčnom, peknom a plnom vzťahu. Bez takých tých hádok, keď si trháte vlasy a kopete sa navzájom do zadkov. Takže keď ukončíte vzťah a snažíte sa to urobiť - v dobrom, vždy ten kto ešte ľúbi, trpí ako kôň. A potom - ak je vo vás ešte trochu niečoho čo pripomína lásku - tú so sexappealom nemyslím - myslím už takú tú - ,,chytať sa ťa nebudem", ale objať sa ťa pokúsim bez potľapkania po chrbte. Tak keď ukončíte tento vzťah, a je bez detí, zostane tak pre vás stále niečo nevysvetlené - nech ste ho opustili bez alebo s novým ,,úlovkom". Stále chcete ešte niečo povedať. Tí silnejší, to urobia so vztýčenou hlavou a priznajú farbu - bez zbytočných vysvetliviek. Tí slabší - viď autorka - stále niečo ,,dovysvetľovávajú". Teraz už by som to tak iste neriešila. V dvadsiatke som taká ,,múdra" ešte nebola.

                Prvý vzťah som ukončovala pol roka, druhý tiež, ale tam už boli naše krásne deti - takže istotne som ,,potešeníčko" najväčšie v živote mužov - no stále existuje veta ,,chybu nesú obaja". Ešteže tak. 

                Dnes už by som urobila veci úplne inak a viem, že to nie je veta do vetra. Fakt je, že úplná pravda strašne oslobodzuje, aj keď prvý krok k nej je desivý ako krok do tmy plnej pavúkov a slizu. Nedá sa to prebehnúť rýchlo so zavretými očami - žiaľ. Každej tej príšery s nápisom ,,vysloboď ma - som pravda" sa musíte dotknúť - ona vás síce najprv opľuje, uhryzne a občas aj vytrhne kúsok mäsa, ale z tej jaskyne vyleziete nahí a bez tej vnútornej hanby, ktorú vlastní lož. Určite nemáte chuť taký škaredý vyliezť na svetlo, ale pravda vás časom ošatí a začne sa o vás slušne starať - vykreše z vás nového človeka a možno - ak budete mať šťastie - začnete sa mať ešte niekedy rád.

                Nie som pyšná na niektoré riešenia mojich problémov a vznik strát. Nie som pyšná na to aká som bola zaslepená tým, že chcem byť pre každého ,,pekná, dobrá, milovaná a bezchybná". Úprimne, teraz mi je fuk pre koho som pekná a pre koho škaredá.  Dôležité je, že pri hnusných pravdách sa mi už netrasie hlas a nestrkám hlavu do zeme. To trvalo, ach.

                A teraz čo s tými mostmi. Aj keď mi ostali - jeden už trochu obrastený a zakopaný, ale vraj mosty ostávajú v nás, podľa toho aký vzťah máme k svojej minulosti. Jedna ,,dievčina" mi teraz nedávno objasnila, že k ,,bývalým" netreba chodiť na druhú stranu, len preto, že sme boli aj dobrí priatelia, stačí ak ho udržíte, sem tam zametiete a necháte stáť, vekom nadobudne stav starých chátrajúcich budov, ale nepadne - nemajte strach. Netreba po ňom chodiť. Netreba tým na druhej strane - najmä keď už sú dvaja - hojdať ten ich vlastný most - i keď sa napojil na ten váš. Netreba im pomáhať, netreba ich ťahať. Zistila som, že som možno niekomu inému pomohla vytvoriť pevnejší most na základe toho - že si všimol chyby toho môjho, zbadal kde má lepšie a trefnejšie postaviť pilier a teraz ten ich stojí pevnejšie. Vďaka mostom medzi ľuďmi, vďaka tým, ktorí ich nepália a nechajú veci trochu vychladnúť.    

                A čo s tým druhým mostom? Ešte sa stále trochu hojdá vo vetre. Stále som ho nedokázala uzemniť - stále visí nad búrlivou riekou. Jej tok tíchne, vietor ustáva - ešte počkám. Ešte počkaj.

                Ako milujem pohľad z  jednej strany na druhú, keď sú obe strany zarastené zeleňou, keď ťahavé rastliny robia ten most zázračným miestom plným spoločných spomienok od skákania na posteli, cez smiech nad zvrašteným čelom jednej z našich vreštiacich drobulinkých dcér až po bolestivý plač na kolenách niekedy milovaného človeka.

                Stojím v bode keď stav pochopenia blikoce ako žiarovka na chodbe starého domu a prelamuje sa do nepochopenia.

                Sú ľudia, ktorí ešte stále nepochopili - ooo pozor, myslím, že tí nikdy nepochopia - pochopenie je totižto niečo, čo si vyžaduje empatiu. Je skupina, ktorá nikdy nepochopí , narieka a máva. Je skupina, ktorá rada trpí, hovie si v sračkách - je rada v centre diania. Tí budú naveky vekov prechádzať na druhú stanu a tváriť sa, že sa ničoho nedotýkajú, že sa len pozerajú. Že vlastne tomu, čo iní budujú - nechcú ublížiť. Haló a dobré ráno!!!!

                Trvalo mi dlho vojsť do duše spomínanej ,,dievčiny". Až keď mi v sne trochu poplietla myšlienky, dokázala som to -aj keď s trochu sklonenou hlavou a s trochou hnevu vo vreckách - sa mi rozsvietilo na jej most a zbadala som svoj vlastný tieň ako jej rozoberá tehličky mosta, ktorý si pracne a usilovne láskou postavila. Tak toto robiť nechcem.

                Až teraz okolo tridsiatky som pochopila ako blízko majú k sebe mosty a mostíky - rany a ranky. Ako veľmi môže to, čo nám pripadá ako ,,normálne a bežné, spôsobujúce radosť a potešenie" iným denne ubližovať a vytvárať v mysliach a srdciach zmätok. A pritom - je tak prosté rozhodnúť sa, že nám môže spôsobovať radosť to, ak nám z druhej strany občas niekto šťastný zamáva na znak toho, že ten most ešte stále stojí a niekam raz viedol, že pomohol vytvoriť to, čo opäť spája iných. Aké prosté je pochopiť, že ak ten, na druhej strane už nevie byť šťastný, nemá právo, kradnúť si šťastie z druhej strany - nemá právo duť s vetrom do nových mostov a pokúšať ich pevnosť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?