Od radosti k zvraštenému čelu - alebo keď myšlienka minie cieľ

Autor: Stanislava Mrázová | 18.8.2012 o 10:44 | Karma článku: 9,66 | Prečítané:  282x

Včera som sa ráno potešila rozhovorom s babami, každé ráno mi hneď po tom ako ich ženiem ako zduté kozy z domu dávno po začatí škôlky a pracovnej doby, urobia radosť niečím milým. Včera som rovnako pochopila, že mám detskú vlastnosť - nie vždy zvážiť - komu by som mohla tým čo napíšem alebo poviem ublížiť. Pochopila som, že moja chuť do života, nemusí byť vždy každému po chuti a to, ako veľmi veľa vecí chcem stihnúť v tomto živote tŕňom v oku. Pravdou je, že som sa za posledné dva roky zamerala na svoje deti, lebo viem, aké dôležité je, venovať im celé svoje srdce - deti sa neuspokoja s trochou - sú to maximalisti - čo sa lásky a nehy týka - iste.

Ale ich neskúseným detským rozumom - nepremýšľajú o chorobe, kým sú zdravé - o handicape- kým ho nemajú bezprostredne blízko seba alebo ním nežijú. Drobci vidia vozík a pýtajú sa - rodičia odpovedajú. Nie vždy správne. Ja tiež neviem reagovať vždy správne a to najmä preto lebo mám v živote - nech je akokoľvek ťažko skôr na ružiach ustlané. Deti vnímajú starobu - chorobu, tie moje k starobe pripisujú paličku, sivé vlasy a vozíček . Rozprávajú o nebi a o tom, čo je po smrti a chcú aby to bolo krásne miesto lebo smrť ich desí. Ale desí ich iba istý čas - kým nezačnú rýchlo myslieť na niečo iné. Deti veľa premýšľajú - ale uvedomte si - ak ste tak kritický, že povedia to čo cítia, píšem to čo hovoria - deti nezvažujú takt - mám nafúknuté bruško - spýtajú sa -,, čo si to dnes pojedla, vykukuje ti pupček z gatí." Nájdu chĺpok, ktorý tam a onam nepatrí a bežia to oznámiť priateľovi. Jedli ste cesnak? ,, Ježiši, mami, čo si to papala, môžeš si ísť umyť zúbky a potom ma mojkať?" Mám skúsenosť, že pani povedala ,,pardón" a spýtali sa jej či si pukla. Videli chlpatého pána a mali podozrenie, že je to vlkolak.

Vnímajú chorobu a na ňu lieky a na všetko chcú mať riešenie. Myslia si, že človek na vozíku - nech je to z akéhokoľvek dôvodu - sa raz postaví a povie : ,,už som ok poďme ", myslia si, že deti na detskej onkológii majú viac ako dve šance buď -alebo, veď je to len choroba - aj keď vážna - musí mať riešenie, myslia si, že koniec sveta je deň - keď sa niekam schováme, že dinosaury sa uložili na dlhý spánok v nebi aj keď sa im hovorí, že prišiel meteorit. Chápu, že motýlik zomrie keď mu chytíš krídla, ale už nemyslia na to, že za rohom ho môže zhltnúť hladný vták. Zachránia lienku na chodníku a vložia ju do trávy, po ktorej o minútu beží iné dieťa a dupne naň - to už je mimo toho - čo vidia. Prídu do mäsiarstva a vidia šunku - poviem ,,to je z prasiatka" a nasleduje otázka: ,,z maminy, tatina alebo z bábatka prasiatka" odpovedám: ,,to netuším" - upokoja sa tým, že mäsko musíme papať, aby sme mali silné kosti, svaly a vitamíny. Niekde vzadu v hlavičke vidia bežať to prasiatko, ale plakať preň už nebudú. Ale keby pri jeho podrezávaní stáli - žobrali by o jeho život a úprimne nariekali.

Toto sú deti a ja deti denne citujem - ľuďom v mojom okolí, mojej mame, sestre - píšem o tom a citujem od slova do slova - nevynímam to, čo by mohlo byť netaktné, lebo to už by som zasiahla do toho, ako myslia a cítia. Viem, že časom pochopia aké ťažké je byť človekom - nech ste v akejkoľvek pozícii - spoznajú, nadobudnú vlastné skúsenosti, názory, vlastné rany a prešľapy.
Na vysokej som mala kamarátku, sme kamarátky dodnes. Len sa nemáme možnosť často vídať. Je na vozíku od detstva a baby sa s ňou stretli ako malé, ťahali ju aby s nimi išla tam a onam, ešte ani nerozprávali , ale boli plné nápadov a energie. Zaujala ich sebou a tým ako sa im prihovárala, pozitívne a veselo. Denne je odkázaná na pomoc jej maminy, mamina s ňou chodila do školy - so všetkým jej pomáhali, pomáhali sme aj my v škole. Prakticky najmenej taktne som s ňou hovorila o všetkom od dennej hygieny až po možnosť rozvíjať svoj sexuálny život. Nevidela som rozdiel medzi jej taktom a mojím - medzi jej empatiou a mojou. Keď som otehotnela objímala mi denne bruško a kecali sme ďalej - nikdy jej nevadilo ako veľmi som ,,nasadená" a niekedy nie celkom schopná zvážiť čo hovorím. Mám ju stále na mysli, keď chodievam za našou Mariškou /otcovou krstnou / do domova soc. služieb a bavím sa s ňou o živote ,,za mrežami". Nie sú to jediní, s ktorými hovorím a ktorí ma majú radi takú aká som a ja ich rovnako.

Spoločnosť je dnes a bola aj po minulé roky príšerne xenofóbna a často neľudská. No je tvorená z jedincov. Tí sa často nechápu a myšlienky míňajú ciele skrz nepochopenie - alebo chápu odsudzovanie tam, kde nie je - nedôveru v niečom čo je plne dôveryhodné.

Preto som rada s deťmi a v ich svete - lebo kým im neukážete nenávisť a hnev - veria v silu dobra a lásky - v zázraky a medziľudskú dôveru. Vnímajú svet ako miesto pre šťastie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?