Čo je vlastne ,,dlhá doba"?

Autor: Stanislava Mrázová | 5.9.2012 o 13:03 | (upravené 6.9.2012 o 11:19) Karma článku: 4,63 | Prečítané:  506x

Mám známych, ktorých roky sledujem a len tak pre seba hodnotím, čo by som vo svojom živote chcela robiť inak ako oni. Vraví sa tomu vraj ,, učiť sa na cudzích chybách". Z týchto dvoch ľudí, ktorým roky pribúdajú a nádej ubúda, mám však pocit, že už nemám čo prijať. Ich skúsenosti nie sú na zahodenie, majú ich preveľa. Točia sa však už 12 rokov v bludnom kruhu. Niekto si povie snáď, že 12 rokov - to ešte nie je stratené, takto to však musia najprv cítiť oni sami. Že to, čo žijú, ešte nie je stratené. Čo však, ak stratíte nádej? Tá, ktorá má umierať posledná?

Nemám dnes ambíciu písať dlho a preberať problém iných zo všetkých strán. Ale žiada sa mi napísať, že to množstvo negatívnych pocitov, ktoré v mojom srdci vyvoláva tento pár už nevládzem prijímať s úprimnym a otvoreným pochopením, lebo vnímam ich chovanie ako stratu času, ktorý im bol na tomto svete daný. Vnímam, že dlhodobo o sebe nevedia. Že skúšajú život žiť tak, ako sa MÁ a ťahajú jeden druhého pod hladinu, kde už nie je dosť vzduchu ani pre jedného. Možno som povrchná a nevidím lásku, ktorá tam je a možno tam prosto nie je. Je jedno či je to tento pár alebo iný. Vraj sa má bojovať vtedy, ak je za čo. Vraj sa má človek snažiť zachrániť lásku do posledného chĺpku a ak vám ten zo starostí zošedivie, skúsiť sa poohliadnuť a žiť len pre seba. Vraj je život krátky na to, aby ste stále zachraňovali jedného človeka, ktorý vašu pomoc hádže do koša na odpadky. Som možno od kosti sebec a od duše divoch, ale nie som zlá. A preto viem, že toto celé nevnímam plytko. Že za ten roh, za ktorý všetko zametajú vidím a tá úzkosť, ktorú pri rozhovore s každým z nich cítim, je ich nevypovedané niekoľkoročné napätie. Ak udieram na slabé miesto, mrzí ma to, pre všetkých, ktorým týmito slovami ublížim. To nechcem, ublíženie či prejav ľútosti nie sú cieľom týchto riadkov.

Nedávno som videla Svet podľa Mallory. Ak je šanca - život by vám cestu ukázal. Ak nie - zavrie dvere a v tom, v čom sme sa stratili, ostaneme nie len uzamknutí, ale aj s obmedzeným množstvom kyslíka.

Keby som stála tu. Chcela by som mať dosť odvahy zobrať núdzové kladivko, rozbiť v tej miestnosti okná a človeku, ktorý v tej miestnosti dlhé roky žil so mnou, nechať popísané steny s odkazom - ,,už musím ísť."

Viem čo je milovať, túžiť aj zradiť. Viem čo je pykať, dúfať aj počúvať. Viem, čo je zachraňovať, nezmyselne kričať, hanbiť sa a mať strach. Viem čo je odísť a musieť sa vrátiť. Viem, čo je prosiť a čo odpúšťať. Viem, čo je bezmocne sa prizerať na milovaných. Viem ako vyzerá umrieť a čakať na pohrebnú službu a to čo znamená byť dušou ako mŕtvy. Viem čo znamená ,,ovláda ho zlosť" aj to ako sa hoja rany...

A preto LEN TUŠÍM - aké je čakať, kým príde domov a nevedieť kde bol/a, čakať kým vás chytí za ruku, kým povie ,,čo s nami bude?" a roky len dúfať, že raz to príde, znovu začínať veriť aj keď je to po miliónty krát, nechcieť vidieť pravdu a potláčať nevyrieknuté.

Neverme tomu, že niet kam ujsť. Sme iba ľudia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?