Človek by čakal, že ma ovalí po hlave, zoberie notebook aj mobil a utečie. Ale tak no - ten notebook nie je môj život, len tie fotky v ňom. Cheh. Usmiala som sa na neho - veď to nič nestojí.
Málokto mi tieto príhody verí. Snáď len tí, ktorí vtedy vidia. A tak som mu dala dve dvojcentovky a jednu centovku a rozlúčila sa s ním. Pri odchode vraví : ,, Ja som Jozef" a ja jemu ,, Ja som Stanka." Vraví: ,,Ďakujem. Vrátim."
Prebehol deň a pán, ktorému som požičala päť centov sa vrátil a klopká mi na okno kancelárie. Bolo to asi päť minút dozadu /ešte sa stále usmievam/. Otvorím okno a podáva mi päť centov, dva cukríky a tri púpavy. Vraj : ,, Ďakujem, nemal som vám za čo kúpiť kvetinku, tak som si bol v lekárni zobrať tieto cukríky a odtrhol vám tieto tri púpavy." /inak už skoro nikde nerastú, boli tak na sfúknutie/. Veľmi ma potešil a uistil v tom, v čo často prestávam veriť a to je práve to, že ľudia potrebujú niekomu veriť a potešiť svojho blížneho maličkosťami.
Milo sa usmial a vraví: ,,Som na invalidnom. Mám cez 60, nie som úchyl, nebojte sa.". To ma pobavilo ešte viac. A tak som si neodpustila drobnú prednášku:
,,Pane? Vedeli ste, že keď natrháte žlté púpavy a odídete na pár dní z domu, vo vázičke sa Vám premenia na takéto fúkacie? Ja som to minule zistila, keď mi ich deti natrhali a nikdy predtým ma to nenapadlo. Púpavy sú ako ľudia. Len starnú oveľa rýchlejšie. Keď som sa vrátila po 4och dňoch domov, nemali síce vodu, ale boli z nich malé afrohlavičky."
Poďakoval za novozískané informácie, za 5 centov a odkráčal na zastávku.