Vidieť veci inak

Autor: Stanislava Mrázová | 20.9.2012 o 9:42 | (upravené 20.9.2012 o 10:41) Karma článku: 6,94 | Prečítané:  247x

,, Píp,píp,píp,píp..." ráno 6:50 a náš kanárik Happy simuluje zvonenie budíka, akoby vedela, že som si zabudla nastaviť priateľov mobil. Vyliezla som z postele, dala som polovičke päť a pol pusy a cupkala zobudiť slečny. Samozrejme ako inak od milého budenia až po nervózne ťahanie z postele - nepoučiteľné.

Klasické ranné rituály, potom šup - šup sa obuť a plesk dvermi. Baby v ruke držia palacinku, pod pazuškou sukničku na prezlečenie a snažia sa udobriť si ma tak trochu nezmyselnými otázkami, na ktoré som nútená reagovať. Klasické ráno.

Potom cestou z budovy do budovy zopár robotníkov na lešení vypiskuje na každú ženu - bez rozdielu veku - tak mi to znie už ako čvirikanie vtákov.

Napadlo ma...

Hanka vraví, že sa na ľudí rada pozerá, ale nemusí s nimi hovoriť, vraj načo? Terezka ju poúča, že si budú všetci myslieť, že je nevychovaná a nevie rozprávať. Včera keď sa hrali so susedkou, mala Hanka opäť menší konflikt. Jej problém je, že v nerozmysle vypustí z úst nejakú slovnú haraburdu a zostane nepochopená. Deti sa potom na ňu urazia a považujú ju za menej spoločenskú a menej obľúbenú ako Terezku. A tu už vidím tú zatiaľ neviditeľnú cestu k dospelosti. To, že to nebude ľahké.

Čo teda znamená deti správne vychovávať? Čomu ich učiť prv, keď mám občas presne ten istý pocit ako oni samé a mám ich presvedčiť, že sa niet čoho báť alebo sa báť pomaly všetkého? Ukazovať z čoho mať strach - veď to môže byť len moja vlastná fóbia. Viem, že ich spolu s ich tatkom, celou rodinou a priateľom učíme všetko čo vieme. Čo však, keď už nad všetkým občas sama pochybujem? Keď mi život pripadá ako Matrix a hľadám dobro, ktoré možno už nie je - či je?

Život v paneláku mi pripadá či v lete či v zime hrozne depresívny. Už len to, že cez ich výšku niekedy akoby nedovidieť na oblohu. Už len to, že niekedy vás z hora má možnosť niekto opľuť. Vchod a žulové schody, smradľavý výťah a za dverami cudzie rozhovory...Žijem v peknom útulnom byte, ale mám pocit, akoby mi mal byť útočiskom - ale pred čím? Prečo tak takmer každý byt pôsobí? Čoho sa to vlastne bojíme, ža musíme za sebou zamykať a mať paniku pred tým, že kľúče zostanú vo dverách - nechcem mať strach... 

Vždy keď vychádzam z bytu a paneláky sa vzdaľujú, cítim v pľúcach viac vzduchu. Vždy keď vidíme letieť vtáky, ešte stále všetky tri zodvihneme hlavu a pýtame sa kam letia. Čím ďalej, tým viac cítim túžbu vrátiť sa k prírode a odtrániť to, čo mliaždi jej pomocnú ruku. Robiť veci možno zložitejšie, venovať sa ťažkej práci, ale nemať ten dusivý pocit, že stále musím mať za sebou nejakú skrýšu, útočisko...

Učím deti, aby boli spoločenské a pritom sa sama spoločnosti čím ďalej tým viac stránim. Neexistuje návod ako im pripraviť šťastný život. Ale chcem aby ho videli INAK.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?