V piatok som trošku precitla z tej agónie, v ktorej som si pospávala a zase som si raz uvedomila, čo sa to navôkol vlastne deje. Deje sa to, že keď si ľudia zaplatia nájom, hypotéku a poplatky v školách a škôlkach - nemajú čo ,,žrať". Som vulgárna? Ešte len budem!
Chcela by som byť novodobým Jánošíkom a brať tam kde sa peniaze vrážajú do nezmyselných projektov. Nie sú pre nikoho, lebo si ich nikto nemôže dovoliť. Mám dve deti, mám - hm ani nie priemernú mzdu, mám kde žiť, lebo mi pomohli rodičia - zatiaľ, lebo už ani oni nevládzu v týchto podmienkach pomáhať, nájom platím, svetlo a vodu tiež. Škôlku a nejaké tie krúžky. Na výlety chodíme prevažne do prírody. Stravu v rámci možností - lieky mám ako bonus - čo tam po tom, že mňa niečo bolí, naozaj radšej kúpim liek, ktorý budú potrebovať moje deti, ak budú mať horúčku. No a tak sa stalo, že mi pod zadkom začalo horieť. Nie výrazne, len tak trošku. Zatiaľ riešenia mám.
Ale... aké riešenia majú tí ostatní, tých takmer 90% obyvateľstva, tí ktorí mi volajú, že v septembri im na stravu neostalo a tak mi šek v školskej jedálni zaplatia v októbri, hneď ako im príde výplata???? Ako majú rodičia svojim talentovaným a múdrym deťom vysvetliť, že na výtvarnú, tanečnú a iné krúžky peniaze nie sú, lebo, lebo je ledva na chleba a už 20teho nemajú na účte ani h...?
Ako máme našim starým rodičom a rodičom postaviť pilier nádeje - keď /pííp/ samotný štát hlavné piliere podkopáva?
Povedzte mi niekto, kde sú všetky tie peniaze? Nejde o peniaze - keby sa zhmotnili do úcty k obyvateľom, do pochopenia a empatie, mohli by nechať niektorí - koľko percent to je??? - tých ostatných nechať živoriť a obhrýzať si v polovici mesiaca nechty???? Vysvetlite mi čo je za život musieť sa rozhodnúť či dáte zoperovať domáceho miláčika, alebo mu necháte hniť chvost odstrelený nejakým agresívnym primitívom - aby ste si mali s čím utrieť na konci mesiaca zadok a mali teplú vodu?
Nech mi nikto nehovorí, že toto sa ho netýka - môže sa ho to rovnako týkať zajtra - ako sa ho to dnes netýka - LEBO TU NÁM NIKTO NEZARUČUJE ŽIADNE ISTOTY!!!!!!
UMELCI??? Tých u nás nazývame darmožráči.. s talentom i bez neho - lebo akéto dane z nich má štát? Aký prínos? A ako by milovníci umenia, ktorí majú úprimný záujem o niečo čo ich veľmi zaujalo - bez peňazí mohli podporiť umelca?
DETI??? Vraj sú čím ďalej tým väčší luxus.
STARÍ ĽUDIA? Jaj tak tých si doma nechať nemôžme - lebo by sme živorili, z nemocnice nám ich posielajú umrieť domov, v DSS sa umiestniť nedajú, lebo ich dôchodok naň nestačí a rozprávame sa o nich ako ,,o skupinke" - ktorá je len jednoducho tu, lebo aj keď celý život pracovali - na to aby si spravili výlet do zahraničia - tak na to by museli umrieť - aby sa im predal majetok - lebo len v mieste kde žijú - nejaký majetok majú vrazený - inak - heh, vážne - možno majú na to aby sa prechádzali po parku s paličkou, ktorú nehradí poisťovňa.
ÚRADNÍCI? Nazývaní celým štátom byrokratickými sviňami - zaslúžia si to?
ROBOTNÍCI? Pozerá sa na nich ako na bezdomovcov i keď nám stavajú cesty a domy, v ktorých žijeme...
A takto by som mohla pokračovať do bezvedomia - až kým by mi srdce nepuklo.
Cítim hnev, neprávosť, strašný podraz od miesta, v ktorom som sa rozhodla žiť - necítim absolútne žiadne istoty, necítim sa ako výnimočná bytosť - lebo snaha uživiť sa - chmatla po prvej príležitosti stáleho miesta a príjmu, bez toho aby som rozmýšľala vôbec nad nejakým svojím talentom.
Viem písať, viem počúvať, viem písať o počutom a čítať o zažitom s otvorenou mysľou a preto píšem tento článok, lebo som celý týždeň každého človeka bez akéhokoľvek rozdielu počúvala a zistila, že ani jeden z nich okrem svojich milovaných a ich lásky - nemá žiadne istoty v prípade ŽE BY...