Eva

Autor: Stanislava Mrázová | 8.10.2012 o 16:11 | (upravené 7.5.2013 o 14:09) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  118x

Ako prikrývka utkaná z povrazu je každá tvoja veta, namiesto tepla a pohody cítim nevoľnosť a neslobodu. V každej tvári sa zračí nadšenie a vôľa pomáhať, byť milý a sladký vôbec nie je ťažké, chcem spoznať a prečítať. Ľudia čítajú vety, texty, romány...venujú sa vede, fantázii, umeniu. A človek človeku venuje len pohľad na prechode a sebe v sklenom výklade. Inteligencia nerozhoduje o cite, múdrosť nie vždy miluje...Cítim bolesť, protest, nevôľu, hnus...som súčasť, prímes tej hmoty bez mena.         

 Bez teba - s tebou

 Eva

 Hnevá ma, že žijem v hneve...premýšľam...sem asi nepatrím.

         Som Eva a žijem na jedenej z tých ulíc, kam sa už auto nezmestí. Stoja jedno vedľa druhého a tvoria tak strechovo-plechový chodník. Zobúdzam sa do hrozného hluku a každé ráno ma šálka kávy presviedča, že som ešte stále človekom. Včera sa ma pán v červenej bunde spýtal v čo verím. Povedala som, že v nič a vlastne vo všetko. Celý sa zachmúril a prešiel z červenej do odtieňov sivej. Nepochopil, že moje nič je nádherné, slobodné, voľné ako dych v ihličnatom lese. Som Eva a chcem aby človek veril v človeka.

         Mám partnera, ktorý mi už viac ako rok nedôveruje, lebo má pocit, že smerujem k ničote. A to len z toho dôvodu, že podľa neho, v nič neverím. Nedávno mi niekto povedal, že viera bola vopred daná do nášho DNA. Ako jedna zo základných pohnútok k jednaniu.

Pravdepodobne je to pravda, ale ja svoju vieru necítim - nenazvala by som ju vierou skôr vôľou. Možno preto má každý „oduševnený" človek pocit, že som každej pravde otvorená. Je pravda, že som ochotná vypočuť, ale nie som ochotná nepravdu prijať. Nezamietam, neoponujem ba ani len žiadnej viere nič nezazlievam, lebo patrí ľuďom, mne by však bola v meradle od - do na obťaž. Mám rada umenie a všetko čo človek tvorí, keď ním zmietajú city a názory či len prudký podnet, keď nevie potlačiť emócie. Láka ma veľa tém, množstvo oblastí, no odpudzujú ma obrovské pravdy, ktoré šokujú. Nebojím sa ich a myslím, že ani pradávne texty pradávnych kultúr by ma v tomto nezlomili, vždy sa ľahko otrasiem.

         Dve tváre dvoch rozdielnych svetov. Strach cítim len vtedy keď si uvedomím, koľkí sa kvôli svojej viere vzdali prízemných pohľadov...

         Užívam si tvoju prítomnosť, viem, že si tu posledný krát a neviem sa s tým stotožniť. Pred rokom...možno dvoma som verila, že láska je tá, ktorá nás vedie. Pri tebe som pochopila, že láska je smrteľná. Nádychy a otázky, vzdychy a vzlyky, to všetko sa mi zdá silnejšie ako naše šťastie. Som Eva a bez viery v lásku od teba odchádzam.

        Oprela som sa o bránu starého opusteného domu po ceste domov a za chrbtom mi dýchal veľký vychudnutý pes. Napadlo ma, čo tam ten chudák robí taký opustený a ver mi, bolo mi ho ľúto viac ako teba. Nechala som ten vzťah preto, že som ťa podviedla a vôbec nič som pri tom necítila. Nevšimol si si, že každý večer pozerám von oknom, mám na sebe staré tričko a teplé ponožky. Nevšimol si si moje odchody a sprchy o tretej ráno, keď mi ani jediná poondiata slza nechcela padnúť na hladinu aby mi dala vedieť, že som ešte človekom so svedomím.

         Keď si sa v piatok postavil od stola a rozviazal si kravatu, zachvelo sa vo mne podvečerné vzrušenie...Ty si sa však spýtal či ešte stále nikam nesmerujem, že ma tá moja ľahkovážnosť a detská naivita privedie jedine do samoty a zúfalstva. Na koho sa obrátim, keď tu už nik nebude, keď verím len v silu človeka a to že zmení svoje myslenie?

         Pochopila som, že pôjdem spať bez slova. Si tak múdry a tak nudný. Veríš, že zmeníš svet, lebo máš svoje vedenie. Ako chceš zmeniť svet, keď nedokážeš zhltnúť predsudok a prijať iné pravdy...Už ťa nemilujem.

Včera si sa ma pýtal, ako sa cítim v tom, v čom teraz žijem. Mizerne. Lebo viem, že idem vkročiť do tej istej rieky, v ktorej som si močila nohy niekoľko rokov. Neviem sa ovládať, neviem to zmeniť. Poznám dôvody a princípy, poznám ľudí vedľa seba, poznám ich lásku, nenávisť, hnev...nepoznám však jeden jediný princíp. Princíp straty citu, princíp chceno -nechcených odchodov, neznámu bolesť v hrudnom koši, ako psychická predzvesť smrti duše.

         V skutočnosti nie je chyba v tebe, ale v mojom svete tieňov bez mena. Tratia sa mi zo srdca zrazu tváre, ktoré pre mňa niečo znamenali a tie, ktoré mi prišli do cesty akoby len včera, sa stávajú mojím útočiskom. Vraj všetko má svoj dôvod. Chcem mať hmatateľný dôkaz, že mojím dôvodom je niečo konštruktívne, čo dáva zmysel...že jeho mama nepovie „nevedela čo chcela, nevážila si ťa, zaslúžiš si človeka s lepším srdcom". Potrebujem svoj nový začiatok... dôvodom je možno to, že v nič neverím či to, že verím v šírošíre pláne myšlienok a nápadov.

 S tebou - bez teba

 Adam

        Tak tu stojím a čakám na zázrak. V kaluži sa odráža tanec nahých stromov, na vrcholoch zostatky lístia šumia vo vetre a ja si uvedomujem, že sa kníšem spolu s nimi. Chýba mi niečo nedefinovateľné. Niečo malé, ale veľmi podstatné. Ak by to bolo srdce, nežil by som...alebo?

         Dnes som našiel škatuľu s odkazmi od teba. Cítim, že odídeš. Myslím, že si mi bola neverná a práve teraz sa oveľa viac desím tvojho odchodu. Keď si minulý týždeň stála v okne a pozerala na prázdne ulice, v tom obrovskom tričku a štrikovaných ponožkách pochopil som, že ťa pohlcuje úzkosť. Budem ťa musieť pustiť, sľúbil som to, keď sme sa v januári milovali poprosila si ma, aby som ti nekládol pod nohy prekážky, že klietky ťa vraždia...si ako dieťa Eva. Preto som sa tak rýchlo zamiloval.

         Vidím ťa ako stojíš pri plote a za tebou dychčí obrovský vyziabnutý pes. Akoby si ho nevnímala či skôr akoby si bola prirodzene jeho súčasťou a psí hlad zvýrazňoval tvoju túžbu, ktorá mi ťa ukradla...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?