Držať spolu alebo čo má spoločné perkelt s cintorínom

Autor: Stanislava Mrázová | 8.1.2013 o 9:51 | (upravené 8.1.2013 o 11:28) Karma článku: 11,29 | Prečítané:  180x

Nie pre každého má návšteva cintorínu a príprava skvelého perkeltu s knedľou  toľko spoločného ako pre mňa. Dve naoko tak odlišné slová a veci a  tak podobné pocity. Vyrastala som s babkou, rodičmi a sestrou, keď som mala šestnásť bola som ,,šialene smutná princezná" a na toto obdobie spomínam v podstate z môjho života asi najmenej rada. Pripadá mi ako rok odcudzenia a straty zázemia. Rada by som dnes hovorila o tom aké to je a to nejeden z nás vie - aké je odprevádzať príbuzného zo sveta a aké je žiť s ,,nadriadeným" pod jednou strechou. Tam kde sú otcovia hlavou rodiny -  nás vykrúcala babka.

Od detstva sme žili s mamou mojej maminy. Naši bývali v ich dome, teda v dome, ktorý postavil dedko. Dnes už by sa dalo povedať, že väčšinu na ňom odmakali moji rodičia. Babku som milovala aj neznášala. Neviem či sú to prisilné slová, ale tak to vskutku bolo. Riadila náš život do poslednej bodky, vedela o príchodoch o odchodoch, smeli sme pod jej rukou to a nesmeli ono. Vykladať si nohy na gauč v žiadnom prípade, umyť si vlasy šetrne, nenapúšťať si vaňu, všetci v sobotu pracovať, vstávať za včas, nesmieť chlapcovi zavolať ako prvé, nekurizovať - rozdeliť deň medzi prácu a školu a smiať sa len potichu.

Ak už bola nedeľa - tak sa smelo aj nahlas - na chvíľu. Vianoce - hektické - podľa jej predstáv. Jedlo dochutené jej rukou. Mamine pomáhala, ale pod podmienkou, že všetko bude fičať ako hodinky. Ak nie, atmosféra hustla. Na toto všetko sme boli všetci zvyknutí, my so sestrou sme sa do toho predsa narodili. Mamina vždy vravievala, že je babke za pomoc veľmi vďačná..aale. Myslím, že 90% pocitov potláčala.

A takto sme fungovali. Ako dieťa som nechodila do škôlky. Iba rok. Z tohoto obdobia mám veľmi vtipné historky. Keď raz babka išla na záhradu a ja som sa zobudila neskôr - sama v izbe, sama v posieľke, v pyžamku a papučkách som chmatla do ruky dáždnik a ako pán Tau - či ako sa to píše - no jednoducho s dáždnikom som sa spustila z kuchynského okna - neviem koľko som mala, bola som malá. A poď ho v nohu bežala som s tou mojou pravou šmatloškou do obchodu - miestneho mäsiarstva a potravín, rozďabila dvere a šušlavčtinou vykríkla - ,,Kde je bože moja babka!!!!" Niekto z dediny ma priniesol domov. Babka ani nevedela ako a kde a že vôbec som takto zdúchla. Pár krát som vystrojila aj rodičom niečo podobné - u nás sa totižto stále pracovalo a keď vravím stále, tak myslím stále. Dodnes mám tik, keď chvíľu len tak posedím na gauči.

Skvelé však bolo, že nám nedožičila mestský život a učila nás myslieť nielen žensky a ako vzdelávajúce sa školáčky, ale najmä ako dievčatá do koča aj do voza. Obklopené zvieratkami, lúskajúce hrášok, drhnúce uhorky v lavóri a šurujúce topánky na terase, každú zvlášť - poriadne aspoň 5 min, dokonca aj s ihlicou kamienky vyšparovať z podrážok. Vďaka nej som ľudomil s prvkami neurotika. Neraz som tresla dverami a povedala ,,aaaa dosť! mňa ty nebudeš dirigovať" a potom doliezala s hygienickou vreckovkou keď babka v izbe naoko pofňukovala - akože som jej spôsobila utrpenie. Jeden by neveril koľko pokynov denne bola schopná rozdať. Heh - neuveriteľné. Dôležité však je nezabudnúť povedať, že celý život ťažko pracovala, keď sa jej narodili dvojičky, neprežili - myslím, že to ťahali tak 6 mesiacov a dnes to mám na mysli - že keby to stretlo mňa, možno som sto krát zatrpknutejšia človečina.

Veľa vecí som medzi riadkami nepovedala - bolo s ňou aj veľa srandy - občas, a keď zomrela, zapamätala som si najmä tie srandy, možno preto som ju v osobných textoch doteraz málo spomínala.

Keď som mala asi štrnásť - pätnásť, zistili jej rakovinu, teda sprvu nebola potvrdená až časom po všetkých vyšetreniach - zistili, že sa usídlila v priechode zo žalúdka a šla pod nože. Chvíľu to vyzeralo dobre. Potom to už malo rýchly spád. Viac ako pol roka sa stav denne zhoršoval až napokon sme ju ležiacu posledné dva - tri mesiace opatrovali s maminou. Mamina s ňou ostala doma. Myslím, že to bolo po tom ako už doopatrovávala svoju babičku jedno z najhorších období maminho života - i keď viem, že sú rodiny kde tento stav trvá niekoľko rokov - ani pol roka nie je málo a tento druh - tak ten je žrútom človeka zvnútra. Zvracala denne nespočetne krát a mizla. Niekedy guľka bombuľka - teraz subtilná biela postavička. V tomto období som vrcholila s mierou porúch príjmu potravy aj ja a namiesto zvracania som mala takú striktnú hladovku, že som to dala na 38 kíl. Brigády - škola - domov - babina - plačúca mamina - priateľ - anorektické stavy - opäť nazbieranie síl a dlhotrvajúci kolotoč. Subtilné sme boli obe. Miera utrpenia neporovnateľná - nikdy som nebola pri niekom, kto by sa takto tratil zo sveta. Zrazu mi došlo ako sa z mocného dirigenta môže za kráty čas stať drobný jednu pieseň spievajúci krehký vtáčik. Pripadalo mi, že denne dospievam a zrazu máme všetky tri - sto rokov. Sestra mala vtedy malú dcérku - bola úplný drobček, bola jedným z dôvodov, prečo babka občas na pár dní zabojovala.

Zomrela podvýživená, na pár fľaštičkách špeciálnej výživy denne a ležiaca v mojom náručí týždeň pred Vianocami. Na pohrebnú službu sme čakali takmer 6 hodín. Poslených 30 minút pred odchodom všetko stíchlo, hodiny prestali tikať, za záclonou zmizla krajina a ona vyzerala akoby si konečne vydýchla od bolesti.

Napriek všetkému bola bojovníčkou pre mňa nevídanou a prebíjala sa dlhú dobu životom sama bez milujúceho muža, ktorý odišiel zo sveta priskoro. Celý jej život vnímam ako život pre jej rodinu a jej rodinou sme boli my. Ťažko povedať, či by som sa ja rozhodla žiť s mamou či svokrou. Viem, že v tom bola veľká miera citového vydierania z babkinej strany. Ale tak ako to niekedy bolo - tak žije aj moja mimina v domnieke, že generácie za generáciou sa majú o seba starať a vrátiť čo si raz navzájom dali v plnej miere - a to je plnohodnotný život. I keď som veľa krát mamine povedala, že ja by som sa rozhodla inak a preto žijem sama a že sa o ňu aj tak neskôr budem starať, ako bude treba a rada - napriek tomu si myslím, že ako pri babke, tak aj pri všetkých nás v rodine, je práve ona tou najsilnejšou a i keď často nepochopiteľne - robí všetko najlepšie ako to dokáže. A preto viem, že nemôžeme byť zlými ľuďmi ani sestra ani ja, lebo nás viedla práve ona. Verím jej rozhodnutiam aj mnohým radám a chápem ich aj keď sa s ňou hádam viac ako moja sestra. Myslím, že zo života, ktorý nám bol ponúknutý sme si vybrali tú najťažšiu cestu ovplyvnenú pevnými rodinnými putami. A taktiež - viem, že je jedno ako ďaleko ste od seba a či stojíte vedľa seba - podstatné je držať spolu.

Pred týmito Vianocami sa stalo tak veľa vecí a ja som si uvedomila, že som rada človekom - i keď človeka často súdim - ale som ním rada len vďaka tomu, že mi raz niekto k človečine ukázal cestu. A teraz sme ju mohli ďalšiemu z nás ponúknuť my. A ja som mu za to vďačná.

A prečo cintorín a dokonalý perkelt? Moja spomienka na babku je, že varím vždy jej rukou a ako niekto kvet na hrob ja kladiem dvojičkám, ktorých príchod ovplyvnila, naberačkou jej chutný perkelt a vždy poviem babám, keď ma pochvália : ,, To ma babka naučila." .

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?