Keby som bola mojou pravou nohou

Autor: Stanislava Mrázová | 14.5.2013 o 13:13 | (upravené 14.5.2013 o 16:23) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  105x

Keby som bola mojou pravou nohou túžila by som sa prejsť bosá po krivolakej záhrade plnej nízkych mladých stromov, kde trávnik nie je dokonalý, no rastie na divoko, kde v rohu stojí biely a fialový orgován a levanduľa láka odtrhnúť ju a požmoliť medzi prstami. Keby som bola mojím nosom, túžila by som sa tej vône z dlaní  nadýchnuť a so zavretými očami nasať čerstvosť krvavočervených rajčín zo skleníka. Keby som bola mojimi rukami chcela by som cítiť zem medzi prstami a pošepkať jej, dobre sa staraj o moju úrodu. Keby som bola mojimi očami túžila by som vidieť aj vtedy keď sú zavreté. Keby som bola ľavým uchom myslela by som na to aké krásne je počuť zvonce mladých oviec na paši a spev cvrčkov vo vysokom poraste. Keby som bola mojím srdcom nechala by som otvorené dvere Zemi a tomu čo môjmu telu dáva život. Keby som bola rozumom povedala by som si – nechám to na srdce, nech rozhodne, len tak budeme spolu šťastní.

Pred víkendom sme sa dali na ,, roadtrip“  ala ,,účastníci zájezdu“ a zašli autobusom do Bojníc. Deti boli nadšené zo strašidiel v zámku a zo Zoo, ktorá vhodným miestom  a prostredím plným zelene zastiera hlúposť ľudí, chcieť spútať nespútané, tak ako to robí každá Zoo. Zvykli sme si na to a prijímame to ako vhodné miesto na trávenie voľného času. Ale dosť zvracania predsudkov z vecí, ktoré boli, sú a zostávajú.

Bolo úžasne ako je vždy všade tam, kde ste s milovanými.

Možno viac ako samotná krása Bojníc ma fascinovala cesta. Najmä pohľad z okna. Po tom ako som vyšla z Bratislavy som si uvedomila, ako veľmi sa mi páči Slovensko. Vždy si to uvedomím ako náhle miniem posledné sklené peklá a prejdem do sveta malebných dediniek maľovaných ako štetcom perfekcionistu- maliara zelene a prírody. Myslím, že ideálna možnosť by bolo môcť kočovať. Z miesta na miesto a všade si užiť to, čo ešte nie je človekom dotknuté, len pozreté či zveľadené. Pozemky malých domčekov lemujú kaskádovité záhrady plné mladých sviežich jabloní, čerešní, obohnané často viničom – doplnené drobnými skleníkmi plnými  fantázie pracovitých rúk. Nič čo by zásadne uľahčovalo život a dávalo možnosť po práci sadnúť a osvietiť si tvár blikotom  elektroniky. Tento pocit vo mne naďalej zotrváva a stále myslím na tie nádherné polia plné žltej, zelenej a všetkými odtieňmi hnedej. Aj cez zavreté okná autobusu cítiť vôňu vlhkej zeme a úrody. Nádherné do duše prenikajúce svetlo odrážajúce sa od vodných tokov a malých rybníkov. Kde tu kozička, hŕstka oviec či kráv. A to sme cestovali ešte len dve hodiny.

Celý život žijem na ,,periférii“  hlavného mesta, dlho v rodinnom dome a následne som prešla niekam čo teraz pre mňa predstavuje - miesto plné cudzincov – ako Jana Kirschner  v ,,Cudzom meste“, usídlila som sa v byte. Nikdy mi nebude domovom a nedá to čo mi dovolí dýchať a roztiahnuť krídla. Klamala by som, keby som tvrdila, že nemilujem centrá miest – teda, lepšie povedané to, čo z nich zostalo. Konkrétne bratislavské centrum sa scvrklo na bodku na kresbe detí. Obmedzené na Korzo, podhradie a hrad, Kamenné námestie, Obchodnú a pár ulíc v ich okolí – malé bočné uličky. Ostatné miesta obsadili neforemné, sklené budovy zamestnávajúce telá, ktoré nosia na hlave škatuľky plné káblov zapojených do vreciek, do ktorých je večne hlboko. Alebo sa mýlim? Ruky ľudí stále predstavujú nástroj tvorby a práce? Umenia, kultúry a rozvoja a čestnej práce? Či sme sa rozhodli uľahčovať, odkrajovať, vyjedať omrvinky celku, ktorý vytvoril niekto oveľa väčší a vyšší ako človek a dovolil človeku venovať sa vede aby pochopil, že by mohol byť pre svoju zem a Zem prínosom. Zveľaďovať ju a zdokonaľovať tak vzťah prostredie - človek. Robí to azda väčšina, robí to celok či hŕstka? Od istej doby nie je viac celok – ostali omrvinky vyhovárajúce sa na to, že to tak aj iní robia a musíme to tak aj my ak chceme prežiť. Prestala som sa už hnevať na to, že nedokážem mienkou hnúť, zmenila som vlastnú mienku a vlastný postoj k rozvoju a vývoju. Vraciam sa ku koreňom, ktoré sú hlboko v zemi. A i keď to robím pomaly a pri tom sa pasiem v stáde, predsa len sa cítim opäť viac človekom, opäť viac živočíchom, ktorému boli ponúknuté isté podmienky niečím úžasným a dokonalým. Rada budem mravčekom.

Slovensko je prenádherné. Odmysliac si mentalitu, iróniu, sebaľútosť ľudí a chamtivosť, žiarlivosť a hanbu pred svetom. Nedávno som si zapla počítač, kamarát prezentoval fotografiu novinára zo Sýrie zachytávajúcu hŕstku mŕtvych detí a k mentalite Slovákov sa pridal vo mne opäť jeden pamätný výrok: ,, Vyzerajú akoby sa váľali na pláži. Šup, šup pracovať.“ Opäť vo fóre zakomponované komplexy našich ľudí. My sa máme zle, prečo sa preboha pozerať na miesta kde už zostali len vrahovia, nebodaj by nás to mohlo dojať, či vyvolať súcit a to si nemôžeme predsa dovoliť – pomáhať svetu, keď nevieme pomôcť sebe. Tam končí rozhľad a stojí múr.

Niekedy som chcela odísť a ujsť pred touto krajinou. Čo by som však dokázala tým, že by som odišla z krajiny, ktorej prírodu, vrchy a doliny – skaly a to, čo zostalo z prírodných rezervácií a našich pralesov, mesta, starých brán a budov zaváňajúcich dnes už len vlhkosťou, milujem? Len to, že som zbabelá. Pozriem si svet ak sa mi raz podarí a vrátim sa späť a i keď nie som hrdá na to že som Slovenkou, som hrdá na krásu Slovenska -  krajinu plnú vôní, dotykov letiacich vo vetre a paše oviec, kde žijú ešte tí, ktorí skutočne vzdávajú hold prírode, som hrdá na čriepky kultúrneho bohatstva, v divadlách a galériách, ktoré ma stále rovnako nadchýnajú a dávajú tušiť talenty a nadanie – som hrdá na tých, ktorí tu zostali lebo veria, že láskou ku krajine vytvárajú v krajine dobrých ľudí.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Slovan nemá peniaze ani hráčov a stráca to najcennejšie. Fanúšikov

Viac ako o postupe do play off sa začína hovoriť, či klub vôbec dohrá sezónu v KHL.

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.


Už ste čítali?