Myslím, že do veľkej časti Slovenska a teda do našich domácností vnikla informácia o mamine Ivanke a teda viacerých maminách, ktoré prišli o deti v nezmyselnom súdnom spore v Anglicku a snažia sa ich získať späť - doviesť ich domov. Niekto sa vyjadril, že nám chýba protistrana. Chýba, ale tento krát mám pocit... že postačí jednoducho veriť a ak je čo riešiť, treba to riešiť v našej krajine, kde napriek tomu, že nariekame, niečo ešte stále funguje a zase, hm - niečo nefunguje vôbec. Tento bojovo - empatický syndróm sa dnes zmiešal s niečím celkom iným a neviem si vysvetliť čo sa to s nami deje. Ako môže mŕtvola malého dievčatka niekoľko rokov kvasiť v byte, kde vyrastá ďalšie dieťa? Akoto, čo to, eech neviem nájsť to, čo by som potrebovala - odvahu vyrásť a nemusieť sa len čudovať a pozastavovať, ale konať.
O tomto probléme o prvom aj druhom si myslím veľa vecí. Prvým som sa zaoberala spolu s priateľom, dokonca som sa o tom rozprávala aj so svojimi malými 5 ročnými dcérami. Detskejšie, ale o to zrozumiteľnejšie. O druhom sa mi už ani premýšľať nechce - nedokážem to ani len spracovať do nejakej priehradky v hlave. Úplne rozdupal môj optimizmus a silu, ktorú potreboval niekto celkom iný.
Chcem sa s vami podeliť aspoň o to, ako to prijali dievčatá, príbeh slovenských chlapčekov z Anglicka. Keď som im vysvetlila ako mamine a tatkovi zobrali detičky, lebo sa pomýlili - samozrejme sa museli zľaknúť. A tak som im nezabudla zdôrazniť, že sa to nestalo u nás, ale v inej krajine a že určite sa to bude dať napraviť. Ale súčasne som ich požiadala, aby mysleli na deti, o ktorých im hovorím a nakreslili im vílu, ktorá ich odtiaľ odvedie. Terez povedala: ,, Ja nakreslím jesennú vílu, aby to stihla ešte do Vianoc ich odtiaľ priviesť." Hanka vraví: ,, Ja nakreslím Kmotričku, lebo tá je už staršia a bude vedieť čo má robiť." A potom som im povedala ako im ich maminka vysvetlila, že musia nazbierať veľa bodov a opatrovať ich, aby vedeli tí ,,ľudia", /podľa mojej mienky to nie sú ľudia, ale to nie je teraz podstatné/že poslúchajú a keďže sa im veľa tých bodov rozsypalo, trvá dlho, kým ich všetky pozbierajú. Hanka vraví: ,, Mami, v papierku predávajú také červené guličky z cvakačky /myslela dierovač a guličkami myslela konfety/, kúpime ich a darujeme im ich. Alebo ich vystrelíme do neba aby ich mali všetci dosť."
Hm, poviem vám, deti vedia byť divoké aj sebecké, žiarlivé aj špekulanti, tragédi i trucovité, ale keby veci okolo nás fungovali na princípe ich premýšľania - bol by to celkom iný svet.
Milujem dcéru mojej sestry má 2,5. Včera povedala: ,,Tankaaaa, tankaaa aha - pozi čo vjem - pička, pata, celá noha, pička, pata, celá noha" a skackala ako baletka. Zasmiala som sa a vravím: ,,Krásne Danielka a to ťa kto naučil? Odpovedá: ,,Tá bubáková." To je pani učiteľka s čiernymi vlasmi - sú čierne a teda bubákové. A tak náš rozhovor pokračuje: ,,Ty si taká šikovná, vieš o tom?" A ona s úsmevom na tvári vraví: ,,Vjem Tanka, nekecaaaj - poooď daj /r/uku." Baby trochu žiarlivo zazreli a potom sa pridali našim krokom. Pri ceste ju istili a dávali na ňu napriek predchádzajúcej žiarlivosti pozor ako na poklad až napokon na žiarlivosť rýchlo zabudli.
Viete kto je najväčším bubákom pre NAŠE DETI? Vravievam svojim dcéram: ,,Neexistujú strašidlá, zlí duchovia, nepriateľskí škriatkovia ani strigy. Nič zázračné nie je zlé, jediný kto dokáže byť naozaj veľmi zlý je človek." A za tým si stojím. Jediným koho žiadam aby sa báli nie sú bubáci z rozprávky, ale bubáci ktorými je posypaný tento svet.
Na záver späť na začiatok - mamina a chalani a vám podobní - posielame vám toľko červených bodov, koľko je na tomto svete a čakáme vás do Vianoc na Slovensku.