reklama

Môžem si zahrať mami? Máš tu tablet tati? Máš rada sex? Nekupuj PSP

Som asi staromódna a možno sa chcem len vyhnúť závislostiam, ktoré vládnu svetom. Chcem aby moje deti nesedeli raz s kamarátkou v kaviarni a raz nemyslím, keď budú mať štrnásť, ale raz keď budú dospelé a neťukali si do tých super vysvietených pekelných mašín veľkosti dlane.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Viem, že je to zrejme nemožné.

Som priam alergická na to, keď dospelý človek dokáže hodiny presedieť za počítačom s cieľom : ,,zábava", internet, skupinové hry alebo len akýkoľvek spôsob ako ujsť z reality. A to nevravím, že som dokázala 5 - 6 hodín v noci /bol to zhruba tretí rok na materskej, baby v noci už spávali/ stráviť chatovaním. Hrozné. Stav: vyliečená a už nikdy nechcem aby stroj a virtuálna komunikácia bola tým, na čo sa večer teším. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som zanedbala preto, lebo som sa zamilovala do písmen, ktoré pribúdajú. Cez deň som bola funkčná aktívna mama a v noci cvok s osvieteným ksichtom. Dosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dnes sme mali debatu v práci o obmedzovaní/neobmedzovaní detí za počítačom, psp či hrách akéhokoľvek podobného typu. Musela som uznať, že sú hry a úlohy, kde nepopriem posun detí vpred. Že robia potom pokroky v istých oblastiach rozvoja osobnosti či myslenia - ach ja viem. Ale radšej asi skutočne budem mať pred očami niekoho menej šikovného v riešení logických úloh so zdravými palcami ako pozerať na cvoka zabárajúceho sa do sveta, ktorý neexistuje.

Nikdy som nechcela byť človekom plným predsudkov. Stále som vravievala, že najdôležitejšie na osobnom raste je mať otvorenú myseľ. No teraz - tých predsudkov voči veciam - oveľa menej ľudom , vo mne pribúda - občas sa za to hanbím a neviem si to priznať. No stále ma teší, že pohľad na ľudí, ktorí sú odlišní, čudní, emotívni, nezrozumiteľní..., že tých chápem oveľa viac, čudné vzťahy, čudné chute - vždy sú pre mňa prístupnejšie a pochopiteľnejšie ako teplý vrúcny vzťah k technike.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred týždňom sme sedeli s priateľom a ďalšími troma dospelými na pive, traja ťukali a šúchali prsty po mobiloch a my dvaja sme na seba pozerali a kývali hlavou. Tiež platí - nemôžem hádzať kameňom, nie som bez viny. Dokázala som poslať cez tisíc správ mesačne. Teraz sa bránim a občas pri pohľade na iných sa hanbím. Mobil na noc vypínam a dva krát do týždňa ostane doma pod vankúšom.

Rada by som našla odhodlanie vzdať sa úplne všetkých výdobytkov, ťažko by som sa však ešte niekde zamestnala, keď odpojím káblovku, vyhodím mobil, zapojím pevnú, odložím netebook a nechám si len rádio, neublížim tým tak trochu svojim deťom? Ublížim či ich zachránim?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jedna pani povedala : ,,Muž príde z práce a sadne si za počítač, naje sa a povie mi čo bolo v práci. Prezlečie sa, vybehne za kamarátom a opäť si sadne za počítač. Takto to chodí tak 4 až 5 dní v týždni." Druhá vraví: ,,Nehrozí aby som svojmu mužovi zložila z uší slúchatká. Až keď dohrá." Obe sa na tom zasmiali. Mne to teda smiešne vôbec nepripadá.

Tretia pár bytov od toho môjho vraví: ,,Prídem z práce tak o šiestej, naučím sa s dcérou, navarím na ďalší deň, zahrám sa s malou, niečo vyfarbíme, pomojkáme sa, okúpem ju, skontrolujem druhú či je naučená. Uložím ich spať, potom dve hodky upratujem, pozriem čo na druhý deň do práce a idem spať." Pýtam sa: ,,Čo robí on? Odpovedá: ,,Má povinnosti." Ou zabudla som povedať, že medzi ne patrí aj komunikácia s inými vo virtuálnom svete. Návštevy však nepripadajú do úvahy. Len tie, kde na druhej strane kvočí niekto s osvieteným ksichtom. Nevynímam ženy - mnohé to robia podobne tak - aspoň možno tie, ktoré nemajú viac ako jedno dieťa alebo majú voľné večery - keď práve nie sú zamilované alebo nebehajú s vysávačom v ruke či po kluboch. Zamrazila ma veta: ,, Čo už s tým? Je veľmi veľa takých." Môj otec taký nikdy nebol ani moja mama, ani moja sestra. Ani manželia mnohých kamarátok mojej mamy. Mnohí ich síce trápili inými výstrelkami, mnohé zase boli strigy - ale neboli to strigy letiace v hre- piaty level, úloha: vyleť vyššie, ale skutočné ženy skutočných mužov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Sestre som farbila vlasy. V sobotu. Chichúňali sme sa na niečom a v tom jej trinásťročná dcéra - ťahá sa o Samsung s jej druhou trojročnou /desaťročný rozdiel/. Ťahajú sa ťahajú, jedna hysterický záchvat, druhá tiež. A viete kvôli čomu? Kvôli nejakej trápnej skákačke sprejerky utekajúcej pred policajtom oblečeným v maske králika. Hotový Harlem Shake. Samozrejme mobil skončil na polici a sestra jačala ako ona neznáša túto prihlúplu dobu. Napadlo ma - bude to veľmi nevhodné, ale ja som tak o rok neskôr ako tá jej trinásťročná riešila, či sa vyspím s chlapcom, s ktorým som potom chodila 6 rokov, takže som bola ticho ako voš pod chrastou a nedávala absolútne žiadne príklady aby náhodou sestru nevystrelo.

Pračudesná doba. Hrozné to virtuálne väzenie. Pripadám si ako vo svete plnom ľudí po lobotómii, či ako sa volá to dávne odoberanie svojprávnosti nepohodlným či nepochopeným - vraj psychicky narušeným a nebezpečným.

Mrzí ma dnešné ráno. Vynadala som mojej drobotinke, ktorá má jedno z najčistejších srdiečok, ktoré poznám za to, že si potichu vytiahla mobil z priateľovho vrecka a namiesto toho aby sa poriadne naraňajkovala, plieskala svojim miniprstíkom po dotykovom displeji a zabíjala chrobáčikov a možno... hrala ,,bouling". Neviem. Ale zahučala som na ňu z chodby až takmer mobil pustila do taniera. Išlo viac menej o to, že sme sa ponáhľali k lekárke. Nezabudla som jej nadeliť prednášku o strate času, o hlúpnutí z hier, ktoré nie sú náučné, o tom ako to kazí oči a ako sa ľudia vďaka tomu odcudzujú a ako klinček som povedala, že to viem, lebo aj ja som robila chybu a veľa času stratila za počítačom či s mobilom v ruke a že teraz ma to mrzí a minulosť by nás mrzieť nemala. Mala niečo na mále aby sa nerozplakala a vysvetľovala mi, že iba svojej segre ukazovala ako to má hrať. Ďalšiu podpásovku som jej dala tým, že som sa spýtala, ako sa k tomu mobilu vlastne dostala. Musela sa priznať, že ho vytiahla z vrecka. Čo ju zase mrzelo. Pri odchode ma už hnev prechádzal a tak som jej vysvetľovala, prečo mi to tak vadí a čo sa stalo za posledných pár rokov so svetom vďaka tomu, že ide veda a technika vpred. Napadlo ma, že by bolo asi fajn čítať s nimi staršie knihy, čítame najmä nové a tak poznajú len tento svet. Pre mňa ani tak nie je podstatné aby riešili nejaké významné míľniky - skôr aby vnímali rozdiely minulosti a prítomnosti a všimli si ako veci dobré, tak aj zlé a že veľa zla spôsobujú aj dobre mienené výdobytky.

Netuším vôbec ako chcem ochrániť deti pred niečím, čo už nevyhnutne patrí k životu všetkých či malých a či veľkých - v centrách a vlastne už aj mimo centra. Viem, že chrániť ich pred niečím v súčasnosti tak prirodzeným je nemožné.

Ako Gargamel v Šmolkoch povedal /najradšej mám citáty z rozprávok/: ,, Čo je toto za bláznivú dobu, ľudia sa tu rozprávajú sami so sebou." Všetko to blikanie, zvonenie, handsfree a bla bla bla ani neviem čo ešte vymenovať je ,,zaklietkovanie" s obrovským vplyvom na medziľudské vzťahy. Predávané ako sloboda, užívané ako jej nedostatok.

Stanislava Mrázová

Stanislava Mrázová

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý verí, že najväčšia moc človeka, je slobodná vôľa.Že myšlienka tvorí a nič v živote, nie je isté. Som viac realistická ako pozitívna..ale verím, že realita má ešte stále viac pozitív ako tápania v sivej. Stále od začiatku a stále neústupčivo začínam veriť v človeka a pokaždé keď padnem, to skúšam znovu..veď predsalen som človekom a mám tú moc, vždy sa rozhodnúť. Zoznam autorových rubrík:  detskými očami - rozprávkovoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu