reklama

Viacej je byť ako sa zdať

Žijeme v zrýchlenom čase. Všetko navôkol žije ako v tranze a len prostredie stále stojí. Príroda robí to, na čo sa práve cíti a na čo je práve pripravená a tak je to správne, i keď sme sa pod jej zdravotnú kartu hromadne podpísali ako zodpovední. Dnes som stála ráno o štvrť na sedem na chodníku a čakala na uvoľnenie prechodu pre chodcov. Som rada chodcom, rovnako ako mi nevadí stáť v úlohe podriadeného. No nemám rada stret pohľadov so šoférom – pozerá cez sklo, ja cez oči. A napriek tomu som vraj nepraktickejšia než zvyšok môjho okolia. Tento článok píšem po veľmi dlhej dobe čisto z chuti napísať zopár postrehov z okolia, prijatých prevažne od ľudí, napriek tomu, že môj život momentálne tak trochu riadi kocúr.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Učia ma deti, rodina a ľudia z ktorých mám zmiešané pocity – ktorých vnímam tak trochu ako nepriateľov. Pýtala som sa len tak do vetra, kde drieme uvedomenie, že čas pre nás je obmedzený, že roky sú ako dni a piesok sa stále rovnako presýpa medzi prstami. Že žiadanie istoty je často mantinelom v rozhodovaní. Predsa je tak prekrásne dýchať a nemať strach. Život ľudí na zemi je ako jazda rýchlikom. Dni ako trčanie v zápche. Akoby sme nežiadali nič viac ako sledovať svet cez okno v zrýchlenom pohybe. Nie je pekné hádzať nás do jedného vreca, ale ... nedá mi nepozastaviť sa nad tým tlakom, ktorý vytvára spoločnosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Budem sa možno opakovať, lebo môj názor na život sa uzemnil a neprechádza radikálnymi zmenami. Stretla som sa s názorom nepracujúcich denne – skôr tých, pracujúcich príležitostne, či na svojom šťastí, že celé okolie je postavené na hlavu, že nikdy nechcú byť prímesou tej hmoty bez mena. Tým sa stávajú závislými na zodpovedných a zodpovední frfľajúcimi na tých ,,lenivcov a nerozhodných“. O ktorej skupine to vlastne hovorím? O tej, ktorú stretnete aj na poludnie kráčať niekde popri ceste po chodníku s hlavou ponorenou do oblohy, či o tých ktorých o druhej popoludní vidíme čítať polorozpadnutú knihu v MHD, s preloženou nohou a pomalým tepom, často bezdetných a ,,ošuntelých“. Vidíte takých? Asi nie.. Lebo o takom čase sme v práci alebo sa len jednoducho nepozeráme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nemyslím, že práca je zatlačenou brzdou. Skôr prístup k nej. Všetko na tomto svete by potrebovalo odľahčiť – od vody,ktorú pijeme až po myšlienky, ktoré nosíme v hlave. Menej chcieť a menej brať, menej premýšľať a viac konať. Sme už v takom riziku, že to predsa nemôže byť až tak veľmi riskantné. Sústredím sa na tých, ktorých ich život nebaví. Ktorým pripadá jednotvárny, prirýchly – ktorí často prežívajú pocit úzkosti z toho, že nevedia ovplyvniť udalosti enormného počtu dní v ich živote.

Keď som maturovala dostala som ako hlavnú tému citát: ,, Viacej je byť, ako sa zdať .“ Čo však s našou rakovinou duše, ktorá tu reálne je a nielen sa zdá? Ako by sme mohli byť viacej skutočnými, keď základ výchovy je - ,,buď tieňom svojho ja, len tak budeš naveky v bezpečí “. Necháme za nás jednať naše tiene. A tak sa na svete len zdáme a vlastne nie sme. Tak sa dotýkame len rukami, pozeráme len očami, počúvame len ušami – viacej sa zdáme než sme. Nevieme sa postaviť tak, aby šlo slnko s nami ruku v ruke. Ako vravím...nesúvisí to s tým čo musíme, čo je nevyhnutné či bezprostredne nutné – vravím o tom, že musieť je len pocit, nevyhnutné je len najčastejšie a najpočetnejšie žiadané a bezprostredne nutné jednoducho tým, bez čoho sa nedokážeme zaobísť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Možno keď píšem a nahliadam na veci tak ako nahliadam – možno tým nikomu nič práve dnes neodovzdám, no tieto slová sú presne tie, ktoré neadresujem len preto, že sa potrebujem vyrozprávať. Ale preto, že by som rada ovplyvnila to nezadržateľné tempo, ktorým sa ľudia okolo mňa rútia, tie pochybnosti v ktorých žijú, tú chorobu duše – psychickú hrču v hrdle, ktorú v sebe nosia a ktorá sa rokmi zmení na zhubný nádor. Mám jednu krásnu a silnú radu požičanú od niekoľkých autorov: ,, Live well, laugh often, love much ” a ja len dodávam: ,, Bež len pre radosť.“

Stanislava Mrázová

Stanislava Mrázová

Bloger 
  • Počet článkov:  54
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som človek, ktorý verí, že najväčšia moc človeka, je slobodná vôľa.Že myšlienka tvorí a nič v živote, nie je isté. Som viac realistická ako pozitívna..ale verím, že realita má ešte stále viac pozitív ako tápania v sivej. Stále od začiatku a stále neústupčivo začínam veriť v človeka a pokaždé keď padnem, to skúšam znovu..veď predsalen som človekom a mám tú moc, vždy sa rozhodnúť. Zoznam autorových rubrík:  detskými očami - rozprávkovoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu